StanlyZV

Konečne, alebo žiaľbohu, nastal deň, kedy som mal nastúpiť do väzenia. S malou dušičkou som si zbalil veci, ktoré som si mohol zobrať. Dal som si ich samozrejme do igelitky. Každý z basy išiel s igelitkou ako pravý Slovák, tak ja som do nej tak aj išiel. Mal som sa hlásiť prvého augusta. Dobre, že to bolo v takýto deň. Dobre sa mi bude počítať, koľko tam ešte budem hniť. Po nástupe nasledovala osobná prehliadka. Či si tam nechcem preniesť niečo zakázané. Ale to ma ani nenapadlo. Potom som mal pohovor s riaditeľom. Sympatický to človek. Upozornil ma ešte, čo nemám robiť, aby som nemal zbytočné problémy. Zobral som si svoje veci a išiel som na celu. Cestou som cítil, ako ma prebodávajú pohľady. Každý vedel, že som nový, cítili korisť, ktorú budú môcť šikanovať. Ale prepočítali sa. Aj keď som nevyzeral ako veľký bitkár, z boja som nikdy neutekal. Ani keď tiekla krv a lietali zuby. A mohli lietať aj moje zuby. V cele okrem mňa boli ešte ďalší dvaja. Tiež to nevyzeralo, že sa so mnou budú maznať. Ale vyzerali byť ako celkom čestní ľudia. Uložil som si veci do skrinky. Ani neviem ako, ale prišiel som hneď o jedno tričko. Boli to profesionálni zlodeji. Ale nevadí, nebudem prvý deň robiť kvôli tomu rozruch. Nejako som prehltol aj to, že mi zobrali kus večere a v noci deku. Ráno som sa triasol ako osika. Ale malo to aj výhodu, že som nespal. Mal som kopec času rozmýšľať o tom, ako ďalej. A došiel som k jednému rozhodnutiu. Takto to ďalej nejde. Už nebudem ten dobrý, keď sa niečo stane, bude bitka a riadna. Budem používať čestne päste a nečestne budem hrýzť a škriabať. Ale budem sa biť, kým budem stáť. Keby som bol dobrák, tak ma tu každý bude zneužívať, využívať a neviem, čo ešte všetko.

A hlavne tu v base to bude oveľa horšie, ako vonku na slobode. Tam, ak by to bolo veľmi zlé, môžem zdrhnúť preč, ale tu musím byť stále. Stadeto niet úniku. Preto si treba hneď na začiatku vydobyť rešpekt. Začalo to hneď na raňajkách. Chceli mi zobrať čaj. Bol to taký chriašteľ. Hneď ako som zbadal, že naťahuje ruku, som vyskočil a bez upozornenia som sa začal mlátiť hlava nehlava. Nebolo to odo mňa pekné, že som začal hneď takto zhurta a bez toho, aby som mu čo i len naznačil, že niečo idem spraviť. Ale nevadilo mi to. Aspoň ma budú poznať ako blázna, od ktorého môžu čakať hocičo.  Chlapec dostal pár tvrdých rán do hlavy. Nečakal, že také niečo spravím. Nikto mu neprišiel na pomoc, takí boli udivení, čo sa deje. Až som zrazu ucítil niečo tvrdé na chrbte. Bol to pelendrek strážcu. Až ten ma donútil nechať bitku tak. Keďže som bol nováčik a vysvetlil som o čo išlo, dostal som len napomenutie. Nabudúce už vraj pôjdem na samotku.

Deň som prežil pomerne v pokoji, ale mal som dojem, že sa niečo ešte zomelie večer. Ľudia sa na mňa nejako divne pozerali. Nebol som v base ešte dlho a nevedel som, ako sa tu ostatní dívajú na nováčikov, ale toto určite nebol pohľad ľudí zvedavých na novú tvár, ale skôr pohľad ľudí, ktorí sa dívajú na chudáka, ktorý dostane nakladačku. Radšej sa ma každý stránil, nech ostatní nemajú dojem, že sme kamaráti a nemôžu aj oni jednu dve dostať. A hneď pri večeri sa mi zase pokúsili ukradnúť jedlo. A zase sa strhla bitka. Ale teraz sa do mňa pustili viacerí. Boli na mňa pripravení. Vedeli, kedy sa to začne, takže všetci boli blízko mňa a z každej strany, nech im nemôžem ujsť. Ale nevadilo mi to. Bral som normálne, že sa do mňa toľkí pustili. Chceli sa pomstiť a nechceli to nechať na náhodu, aby som zase jedného nezbil. A chceli to aj spraviť rýchlo. Vedeli, že bitka vo väzení nemôže trvať dlho, že sa tam hneď priženú bachari a budú sa to snažiť ukľudniť. Rozdával som rany, kým som vládal. Veľa som ich aj utŕžil. Viac, ako by bolo hodné. Až po chvíli dobehli strážcovia, aby všetko ukľudnili. Pre nich to bola veľmi krátka chvíľka, chceli si do mňa tiež trochu udrieť, ale pre mňa to bola dosť dlhá chvíľa. Dostal som asi na všetky miesta, kde to najviac bolelo. Bolo vidieť, že sú to profesionáli a vedia kam majú udrieť. Potom ma zobrali bezvládneho na samotku. Nebol som veľmi doráňaný, takže ma neposlali ani na ošetrovňu. Na samotke som strávil niekoľko dní. Bol to krásny začiatok môjho mukelského života. Ale nejako mi to nevadilo. Konečne som bol pánom svojho života. Akoby som prvýkrát robil to, čo som chcel. Aj keď to bolo troška drastické, ale vedel som, prečo to robím. A robil som to preto, lebo som to chcel. Aj keď rany ešte niekoľko dní čertovsky boleli. Ale bola to sladká bolesť. Bola to bolesť slobodného rozhodnutia

Po niekoľkých dňoch ma prepustili zo samotky. Bol som troška zmenený, ale len troška. A nie k lepšiemu, ako si niektorí mysleli. Mal som čas premyslieť si, kde som spravil chybu. Bral som to ako predzápasovú prípravu. V hlave som si niekoľkokrát spätne premietol tú bitku. Videl som to ako film, ktorý si neustále pretáčam. O pár dní som vyprovokoval ďalšiu bitku. Päste lietali na každú stranu. Keďže pri nej nebolo toľko väzňov s ktorými by som sa bil, tak chytil jednu odo mňa aj bachar. Zase som putoval na samotku. Tentoraz som tam bol dlhšie a dali mi pocítiť, že som sa dotkol strážnika. To bola chyba. Ale učíme sa na vlastných chybách a ja som nebol výnimkou. V ďalších bitkách už som si dával pozor, koho udieram. Bitky ma čoraz viac a viac bavili. Našiel som sa v nich. Zatiaľ čo na slobode som sa tomu vyhýbal, ako sa len dalo a ak ma chcel niekto udrieť, radšej som zdrhol, lebo som sa toho bál, tu to malo opačný efekt. Priam som to vyhľadával. A keď som sa bil, tak som bol vo svojom živle. Občas som cítil, ako keby som sa pri tom usmieval. Bitky som začal čoraz viac sám a zámerne vyvolávať. Toto sa dialo pomerne často. Viac som sedel na samotke, ako na cele. A aj keď som skoro vždy dostal poriadnu nakladačku aj ja, aj tak mi to nevadilo. Bol som šťastný za každú rozdanú ranu a aj za každú, čo som dostal. Pri každej bitke som sa niečo naučil, stvrdol som, stal som sa pružnejší, silnejší a dokonalejší stroj na mlátenie ľudí.

Niekedy museli byť aj traja, alebo štyria, aby ma premohli. Jeden proti mne už nemal šancu. Ostatní to dobre vedeli. Preto, ak videli môj pohľad, ktorý hovoril, že chcem niečo vyvolať, hneď sa začali zgrupovať. A bachari ich nechali. Nikdy mi nezabudli ten úder uštedrený ich kolegovi. Nechali ostatných väzňov, nech sa na mne vybúria a až potom ich odo mňa odohnali. A na samotku som vždy išiel len ja.

Až ma to raz prestalo baviť. Jedného dňa som si povedal, že budem nejaký čas dobrý. Už som mal povesť bitkára a tak som mal aj od všetkých pokoj. Vedeli, že ak mi niečo budú chcieť spraviť a niečo sa zomelie, nepôjdem na samotku len ja, ale aj niekto iný. Už som vedel ako na to, aby bolo vidieť, že som bitku nevyvolal ja, ale tá druhá strana. Aj keď nie vždy to tak bolo. Väčšinou sme sa pobili niekde v kúte, hlavne keď išlo o vyrovnávanie si účtov, alebo o osobné bitky. Ak sme sa chceli prezentovať a ukázať, kto je lepší, alebo kto sa nebojí, tak sme sa pobili rovno pred dozorcami. Tieto bitky netrvali dlho. Po pár ranách nás vždy rozohnali. Ale ak človek vedel ako a kde má udrieť, vedeli byť aj tieto bitky dosť krvavé. Ak bola bitka tajná, ale aj tak na to prišli, že nejaká bola a zistili, že som tam bol ja, nikdy som neprezradil, kto bol ten druhý. A za to ma uznávali. Ale vedeli, že to neostane len tak. Že sa s ním pobijem niekedy inokedy. Nikdy som ale nežaloval.

Všetci boli veľmi prekvapení keď som už mesiac sekal dobrotu. Ani jednu ranu som nerozdal, ani jednu neprijal. Nikto sa so mnou nebavil. Ale nevadilo mi to. Bol som rád aj sám so svojimi myšlienkami. Konečne som mal čas na poriadne premýšľanie. Ani som nevedel, že prídem na toľko vecí. Na niektoré by som v živote neprišiel, keby som bol na slobode, tam by som musel stále rozmýšľať nad niečím iným, čo robiť a ako robiť. Či robím dobre to, čo mám robiť. Tu som mal svoj režim, či som chcel, alebo nie. Nemal som nič poriadne na starosti. A tak som mohol zamestnávať svoj rozum myšlienkami všetkého druhu.  

Raz ku mne došiel jeden väzeň. Bol to nováčik, vedel o mne, ale ešte ma nepoznal. Ale čo to už o mne počul a aj ma videl, ako som sa s dvoma celkom slušne pobil. To bolo mimo dohľadu dozorcov a tak sme z toho nič nemali. Po toľkých bitkách, ktoré som zažil bolo pobiť sa s dvoma skoro malina. Všetci traja sme skončili dobre dobití. Ale ja som bol šťastný, ako po každej bitke.

„Zdravím. Ja som Vlado. Môžem si k tebe prisadnúť?“

„Rob, ako myslíš,“ odpovedal som, lebo mi bolo fakt jedno, či si sadne, alebo nie. Sedel som na dvore, pozoroval som oblaky, ako idú po nebi a vyhrieval sa na slnku. Vymýšľal som si, čo ktorý oblak predstavuje. To som robil naposledy ako malý chlapec na lúke. Odvtedy som sa hore pozeral, len keď sa veľmi zaťahovala obloha. To som nepozeral, aké nado mnou plávajú oblaky, ale či bude pršať, alebo nie. Oblohu som už roky nevidel, neuvedomoval som si, akú krásu máme nad sebou. Bolo mi výborne, cítil som, ako mi energia prúdi do tela. Chvíľku len tak sedel pri mne a potom zase začal.

„Smiem sa ťa niečo opýtať?“

„Ak chceš, pýtaj sa,“ len tak som odpovedal pomedzi zuby.

„Už dlhšie ťa pozorujem a veľa som o tebe počul. Predtým si sa bil skoro každý deň a teraz sa vyhýbaš bitkám. Prečo?“

„Lebo sa mi teraz nechce biť. Mám pokojné obdobie.“

„Potom už ale nebudeš mať povesť bitkára, keď s tým len tak skončíš.“

„Ani som nikdy nechcel, mať dáku povesť bitkára, ani žiadnu inú povesť. Bil som sa len tak, zo zábavy. A už ma to nebaví, preto sa nebijem. Ako to myslíš, že mám povesť? Veď tu nie som dlho, len pár mesiacov. Povesti vznikajú oveľa dlhšie.“

„Všetci to o tebe hovoria. Že sa rád biješ.“

„Odkiaľ to majú? Ja som sa len teraz začal biť. Mal som to len ako zábavku a aby som bol na chvíľu sám a preč od nich. Bol to najjednoduchší spôsob, ako sa dostať na samotku. Či už aj tu funguje, že sa pomenuje dáko človek a podľa toho sa potom musí správať? Keď sa začnem biť, musím byť bitkár, keď som múdry, tak len múdre a slušné veci musím robiť? Nemôžem si dovoliť čúrať z mosta, lebo to sa nepatrí? Keď sa raz pekne oblečiem, tak sa musím už stále len pekne obliekať? Keby som sa raz zle obliekol, tak by sa ma už všetci vypytovali, čo sa stalo? Je mi už zle z toho, ako si sami robíme bariéry, v ktorých potom žijeme. A vytvára nám ich aj okolie. Potom sa bojíme z nich dostať, lebo by sme boli hneď stredobodom diania. To, že by sa o mne okolie bavilo, to by mi nevadilo. Ale serie ma, že sa ma takí zasrani, ako si ty, vypytujú, prečo som sa zmenil. Hneď ti poviem, prečo som sa zmenil. LEBO. Lebo sa mi chcelo. Lebo ma už nebavilo sa biť, tak ako múdrych ľudí prestane niekedy baviť robiť múdre veci a každému radiť. Byť za toho slušného, čo každému pomáha. Lebo modelku prestalo baviť, každý boží deň hodinu hľadieť do skrine a rozmýšľať, čo si dá na seba, aby dobre vyzerala a aby ju bulvár neohovoril. Bojí sa obliecť, ako bezdomovec, lebo by stratila prestíž a potom ponuky a aj robotu. Tieto bariéry sú choré, bránia nám rozletu, brania nám lietať. Bojíme sa potom smiať sa na veciach, ktoré nikomu nie sú smiešne len nám, bojíme sa uprostred námestia tancovať na debilnú hudbu. Dokonca sa bojíme aj takých drobností, ako povedať: Áno, mám rád operu a klasickú hudbu, aj keď som mladý. A aj rád čítam a nie som rád na facebooku. Bojíme sa priznať svoju sexualitu. Deti nechcú povedať rodičom, že sú homosexuáli a lesbičky, lebo sa boja, čo na to povie okolie. Lebo rodičia v nich spravili bariéru a povedali im, že je to zlé. Bojíme sa povedať, že sa nám páčia dominantné ženy a sme subíci, lebo bola daná bariéra, že muž musí viesť, on musí byť ten dominantný. A ja som si teraz povedal, že si tu žiadnu bariéru nespravím, budem si robiť, čo ja chcem a nech si okolie zvykne na to, že si to aj robím. Že mi je jedno, čo si o mne vravia a kam ma zaradili. Tu ma do ničoho tlačiť nikto nebude. A čo je najhoršie, my sa už aj bojíme stretávať sa s určitými skupinami ľudí. Čo by povedali, keby som sme len tak rozprávali s bezdomovcami. A nebodaj im ešte ruku podali. Veď to by bola katastrofa. Aj tu to môžeš vidieť, aj tu sa mi vyhýbajú, lebo mám dáku povesť a potom by si ma s nimi mohli spájať a boli by odpísaní. Ako si sa teraz odpísal ty a to len tým, že si si ku mne sadol.“