Bolo chladno keď som sa zobudila. Mohlo byť niečo po jedenástej. Posadila som sa na posteľ a pozerala som sa zo stanu. Bolo ešte chladno ale nebolo to také strašné ako pred par mesiacmi. To bolo zima. ale čo sa čudovať v stane nikdy nebolo dobre. Buď zima pred ktorou sa nedá ujsť alebo strašné teplo pre ktorým taktiež nie je možné ujsť pozrela som sa na oblohu. Ako dávno som sa takto bez strachu nepozrela na oblohu ani nepamätám. Teraz sa mi nezdala taká zlovestná ako inokedy. Dnes bola krásne modrá s len pár oblakmi. Slnko ma vyhrievalo. Odrazu som sa cítila ako doma na jari.
Podľa niekoho sa to mohlo zdať že to je neskoro som vstavala takto neskoro, mohli by byt pohoršený z toho. Také mladé mali byť hore keď slnko vychádzalo nie keď je už skoro obed. Ale pre nás to bolo ešte celkom skoro, niektoré sa len na druhý bok prevracali. Vstavať budú až niekedy po obede alebo až k večeru. Na také dlhé vylihovanie bol jednoduchý dôvod. Lebo mi sme boli nočné bosorky. Náš život ak sa to dalo nazvať životom začínal až po zotmení. Do vtedy sme sa len potulovali občas s niečím pomohli a pripravovali sme sa na svoj nočný život. Skoro stále bola ale nuda. Tu sa nedalo toho veľa robiť, presnejšie nič, len sa nervózne čakať na noc. Ja som sa rozhodla že konečne napíšem mame. Už som to odkladala niekoľko dní, hoci to bol prvý list ktorý som dostala od kedy som tu bola a veľmi som sa tešila že som ho dostala. S poštou to bolo vždy u nás veľmi zle a teraz v týchto časom by sa dalo povedať že až katastrofálne. Dúfam že ho dostane skoro, aby som si mohla znova niečo prečítať z domova. A aj som sa tešila že jej odpíšem. Veľmi rada som písala. Bol to môj spôsob uvoľnenia a spovede. Na papier som dala svoje myšlienky a pocity, vyčistila si hlavu a potom som mohla v kľude letieť tmou bez ťarchy myšlienok.
Mama ani v podstate nevedela čo tu presne robím a kde som. Preto som sa rozhodla že jej to napíšem dnes čo najvernejšie nech to pochopí prečo som to spravila hoci nesúhlasila aby som sem išla. Veľmi dobre vedela čo sa mi tu môže stať. A čo viac určite vedela čo to so mnou spraví keď to celé skončí a ja sa vrátim do normálneho života. Ale ja som musela ísť, bol to môj osud. Ak by som ostala doma vyčítala by som si to každý deň čo by som žila. A to by bolo oveľa horšie ako to čo mi to hrozí každý deň. Doma som len oznámila že idem. Nebolo treba povedať kde presne idem. Hneď to vedeli. Už ma za tie roky čo ma vychovávali poznali. Ja som nechcela vedieť čo si o tom myslia rodičia. Samozrejme boli proti lebo sa o mňa báli a mali aj prečo. Bolo to odo mňa sebecké že som nebrala ohľad na nich. Bola som taká aká som bola. Tvrdohlavé dievčisko čo si robí všetko podľa seba. Otec mi dal bez slova zaucho a od vtedy sa so mnou nebavil. Mama preplakala par nocí ale mňa to aj tak neobmäkčilo. Jedného dňa som zatvorila dvere od nášho bytu a šla som bez toho aby som sa obzrela. Bála som sa že ak by som videla mamu nezvládla by som to a vrátila sa domov s prosíkom nech mi odpustia tento blbý nápad
Pridať sa do tohto bláznovstva nebolo až také ťažké ako by sa dalo na prvý pohľad zdať. Jednoducho teraz brali každého kto sa prihlásil, potom bude brať úplne všetkých. Aj tých ktorý nebudú chcieť. Dostali sme len krátky výcvik. Normálne to trvá aj niekoľko mesiacov kým by z nás boli letkyne. Nám to spravilo skrátene. Len nám povedali základy a už sme sedeli v našich strojoch a leteli sme na miesto kde nám kázali.
Začiatky boli ťažké od prvého dňa kedy som prekročila bránu výcvikového strediska. Predsa len sme boli len skupina žien ktoré sa chceli vyrovnať mužom čo nebolo v ich svete podľa ich predstav. Boli sme jedna z troch čisto ženských jednotiek v celej mašinérii. Pri každej príležitosti nám dávali najavo že sme tu nežiadúce a robia to len z lásky k vlasti a kvôli nutnosti. Ale mi sme vedeli že to dokážeme a čo viac budeme lepšie ako oni. A aj sme boli hoci sme dostali to najhoršie vybavenie čo sme mohli dostať.
Po výcviku som bola som pilotka lietadla. Dostali sme lietadlá Polikarpov - Po-2, teda ak sa to dá nazvať lietadlom, skôr to bol zaostalý šrot čo mal lietať. Mali sme na ňom výcvik tak sme si mysleli že dostaneme potom niečo modernejšie. Mýlili sme sa. Ostali sme pri týchto starých šrotoch.Aspoň tak sme si to mysleli keď sme zistili na čom máme lietať a vedeli sme na čo budú lietať ostatný. Ale to sa časom zmenilo a nedali sme na naše lietadlá dopustiť. Bol to dvojplošník celý z dreva s otvorenou kabínou, čo by nebolo až také zlé ale v zime v ňom strašne fúkalo a nás chránila len hrubá letecká uniforma a plachta najhoršie si to vždy odniesli nohy. Na nich sme mali často omrzliny po celonočnom lietaní v zime. Keď sme pristávali boli sme celé premrznuté ale to nám nevadilo. Boli sme plné adrenalínu. A boli sme pripravené ísť zase do akcie. Naše stroje nie len že boli v podstate len drevená hračka ale boli aj neuveriteľne pomalé. Mali slabé motory. Pre to ich Nemci posmešne volali šijacie stroje. Mi sme im tiež nedali dva krát vznešený názov. Volali sme ich Kukuruznik. Oproti iným sme sa vliekli ako chromé slimáky. Preto sme bojovali len v noci. Cez deň by sme nemali žiadnu šancu a padali by sme ako zhnité hrušky. Keďže sme chceli čo najviac spraviť Nemcom škody niesli sme čo najväčšie bomby aké naše lietadlá uniesli. Aby sme ušetrili každé kilo navyše prestali sme nosievať záchranné padáky. Boli nám zbytočné, keď sme leteli v takých malých výškach pri zostrelení nebo čas na jeho vytiahnutie. A ďalšia vec bola že sme radšej zomreli za vlasť ako padnúť do zajatia. To bolo pre nás a zvlášť pre nás ženy oveľa horšie ako smrť.
Pomalosť našich lietadiel mala aj výhody. Raz sa za mňa dostala nemecká stíhačka. Už na výcviku nám hovorili že proti Nemcom nemáme šancu v priamom boji. Jediná šanca bola s nimi vybabrať pri manévrovaní. Toto mi hneď prebleslo hlavou keď som ho zbadala ako letí za mojim chvostom. Hneď som ubrala plyn, a len čo som mu bola na dostrel pritiahla som a spravila rýchlu otočku v právo. On mal inú šancu ako ma dostať a musel spraviť to iste. Ale spraviť takú malú zátačku pri jeho rýchlosti nebolo možné. Keby ešte spomalil zrútil by sa. Ja som ale mohla kľudne letieť pri tejto rýchlosti ďalej. Za chvíľu bol môj prenasledovateľ zase pri mne. Teraz sa už pokúsil aj vystreliť. Jeho guľomet zlovestne zaštekal a ja som videla ako sa na mojom lietadle objavili dierky po guľkách. Ja som bolo v poriadku preto som zopakovala môj manéver. Tento raz som sa dostala poriadne k zemi. Skoro som sa mohla skryt s lietadlom za na živý plot. Tak som letela nízko. Prenasledovateľ tiež zopakoval manéver. Vidina odmeny v podobe železného kríža ho hnala do predu. Nič iné v tom nemohlo byť lebo ja som preňho nebola žiadna hrozba. Takto sme sa naháňali niekoľko minút. Ale pre mňa to boli celé hodiny. Teraz som si ho už tak nepustila k telu. po piatom mojom obrate to vzdal. Možno mu tiež dohádalo palivo alebo ho to len prestalo baviť. To sa už nikdy nedozviem. Celá šťastná som rýchlo letela domov. Nebolo ešte veľa hodín. Ešte stihnem pár letov nad nepriateľské územie a za túto nepríjemnosť im spôsobím čo najväčšie škody.
To čo bola pre nás výhoda pri vzdušných súbojoch to bola veľká nevýhoda proti protileteckej obrane. Ak by nás zbadali tak by nás rozstrieľali až by z našich lietadiel ostali len triesky. Nie že by sme sa občas nevrátili s lietadlom ktorý skôr pripomínal rešeto ale bezpečnejšie bolo lietať za úplnej tmy. Pre nás ideálne podmienky boli keď ani len mesiac nebol na oblohe. Vtedy sme boli úplne skryté v nepriehľadnej tme. Za takýchto podmienok nám hrozilo najmenšie nebezpečenstvo. A aby sme to mali ešte o niečo ľahšie využili sme ďalšiu výhodu našich lietadiel. Vedeli veľmi dlho kĺzať bez toho aby nám bežali motory. Preto sme pred tým ako sme prilietali nad nepriateľa, vypli sme motory. Len sme kĺzali bezhlučne vzduchom. Toto mám najradšej na celom lete. Som tam len sama vzduch mi sviští pri ušiach. Je tam len ticho ja stroj a podomnou nepriateľ ktorý o mne nemá ani tušenie. Bol kľud, také zlovestné ticho pred búrkou. Búrku zažíval najskôr nepriateľ, a potom nám ju vracal niekedy trojnásobne.
Keď som letelaosvetľovalo ma len pár budíkov. Veď toto lietadlo ani nemá veľa prístrojov, len pár základných ktoré pre nás boli nevyhnuté aby sme vedeli v akom stave je naše lietadlo. Naša navigácia je oproti ostatným jednotkám čo majú moderné stroje strašné chabá. Večer pred letom sme mali brífing kde nám povedali aké sú naše dnešné ciele. Presne sme si naštudovali trasu ako sa dostaneme. Vedeli sme vzdialenosť a smer. Podľa rýchlosti a času ktorý sme leteli sme vedeli kde sa nachádzame. Bolo to zložité navigovanie ktoré nebolo veľmi presné veľa krát nás vietor odniesol mimo našej trasy. Pre každý prípad sme si pozreli orientačné body podľa ktorých sme vedeli nájsť naše ciele. Keď sme si zvykli na takéto navigovanie už to išlo všetko samé. niekedy to malo výhodu že sa nám nemalo čo pokaziť ako na moderných navigačných prístrojoch ktoré neboli také spoľahlivé. Preto sme boli aj úspešnejšie ako naši mužský preto nám aj závideli. Až by som povedala že nenávideli.
Koľko sme si od nich odtrpeli posmešok že sme len ženy a čo tu robíme že máme byť za šporákom a starať sa o rodinu a nie sa hrať na letcov. To je výsada mužov. A nie len to. Čo bolo horšie ako tieto urážky boli sexuálne narážky na nás. To bol najhoršie čo mohlo byť. Horšie ako od Nemca. To bol nepriateľ, naši nás mali podporovať, veď sme na jednej lodi, v jednej vojne, máme jedného nepriateľa, tak by sme si mali pomáhať a nie si hádzať polená pod nohy.
A že sa naše techničky si svoje odžili. A tiež to neboli pochvaly. Oni by si zaslúžili všetky ocenenia, lebo bez nich by sme sa ani zo zeme neodlepili. Hneď ako videli muži, že má žena náradie na opravovanie tak začali že nevyznajú do opravy lietadiel, že viac pokazia ako opravia. Opak bol pravda, boli to špičkové mechaničky. Oni žili pre svoje stroje, občas by sa dalo povedať že to boli ako ich deti, dávali im všetku lásku a lietadlá im ju opätovali, že splnili misiu a došli sme domov v celku. Pamätám si ako jeden zimný deň fúkal strašne silný vietor, bola to až priam víchrica a keby nebolo málo ešte ajhusté snežilo. Videli sme asi tak na dva metre a možno aj menej. Aby sa lietadlám nič nestalo tak si políhali na krídla a horizontálne stabilizátory ako živé závažia, aby vietor neodniesol lietadlo alebo ho neprevrátil keď zafúkal nárazovo. Čo sme ich prehovárali, ech tam nelezú, aj sme a im ponúkali že pôjdeme tam m, nech sa idú zohriať, vždy nás len odbili že mi sa máme starať o lietadlá vo vzduchu a len čo pristanú, už je to na nich a nás do toho nič. Tak sme im deky nosili, horúcu káve, alebo čaje, nech prežijú lebo to už bol boj o prežitie a nie boj o lietadlá.. Keď prestalo fúkať tak vyzerali ako snehuliaci. Boli úplne zasnežené. Niektorým sme museli pomôcť do tepla, také boli premrznuté. Ale lietadlá boli nepoškodené a letu schopné. Toto absolvovali ešte tri krát v tú noc kým víchrica ustala. Ale že by sa im za toto dostalo aspoň pochvaly tak to nie. Všetci to brali ako samozrejmosť. Pre nás boli hrdinami celej vojny bez nich by sme neboli nič.
Naša taktika bola zo začiatku jednoduchá. Jednoducho priletieť k nepriateľovi a potom už len kĺzavým letom dôjsť k nemu a zhodiť bomby. Znie to jednoducho ale bolo to oveľa horšie je to na živo. Prvé čo z nás nalietavali to mali ešte ako tak dobre. To o nich nikto nevedel, len počuli zvuk padajúcej bomby. Ten zvuk sa nedal z ničím zameniť. Hneď ako ho počuli sa vrhali na zem, do zákopov alebo jednoducho hocikde mali akú takú šancu že prežijú. Ale potom pre nás začalo peklo. Rozsvietili sa reflektory a hľadali nás po celej oblohe. Zlovestne sme križovali oblohu aby sme sa skryli pred lúčom, ktorý pre nás znamenal takmer istú smrť. Bláznivo sme sa pokúšali vyhnúť kužeľu svetla. Keď nás jeden zameral odrazu sa všetky obrátili na lietadlo. A už nebolo úniku. Aj keď sme sa pokúšali všemožneujsť nedalo sa to. Nemci boli v tomto neskutočne dobrý. A potom začali strieľať flak. Všade okolo nás to vybuchovalo. Bolo to hotové peklo v nebi. Tony olova okolo nás lietali, s jedným úmyslom a to bolo vyradiť nás z boja, čo možno najefektívnejšie, že sme pri tom trpeli to už bolo každému jedno.
Keď sme zhodili bomby leteli sme najrýchlejšie ako nám to naše stroje dovolili. Len čo sme sa dostali z pekla pozerali sme sa za seba ako to zvládajú ostatné čo sú ešte uprostred výbuchov. Našťastie sme mali dobrý výcvik a naše stroje mali veľmi dobré ovládanie preto sme sa väčšinou dostali von. Ale nie vždy to tak bolo. Koľko tam padlo ani neviem spočítať. A všetko to boli veľmi dobre ženy, kamarátky, ktoré mali rodinu priateľa, snúbenca, manžela. Za každou sme smútili lebo bola to pre nás veľká strata. Veď sme sa každý deň vrhali do nebezpečenstva a to z nás spravilo sestry na život a na smrť.
Nemci sa nás tak báli a zároveň nás tak veľmi neznášali že za každú zostrelenú z nás dostávali železný kríž čo bolo významné ocenenie. Veľa ich nedostali, mi sme boli oveľa lepšie ako oni. Mi sme boli predsa nočné bosorky.
Ale ako sme lietali Nemci odhalili našu taktiku. Už vedeli že keď nás zamerajú nemáme šancu zhodiť bomby poriadne. Preto sme museli aj mi našu taktiku zmeniť. Veľmi dlho sme sa o tom rozprávali ale nakoniec sme našli jedno riešenie ktoré nebolo veľmi príjemné. Do vtedy sme lietali po dvojiciach. Teraz sme začali po trojiciach. Prvá nemala žiadne bomby a robila návnadu pre Nemcov. Zvyšne sme si obleteli a zaútočili sme z inej strany. Bolo to veľmi účinné . keď sme úspešne pristali mali sme len chvíľočku oddychu. Trvalo to kým nenatankovali a nedali nám nové bomby a už sme zase leteli. Nálety trvali od kedy sa zotmelo až kým nezačalo svitať, potom sme boli ľahký terč pre Nemcov. Za noc sme toto absolvovali aj pätnásť krát, niekedy aj osemnásť krát. Koľko krát ešte pôjdeme to je vo hviezdach, minimálne kým bude táto šialená vojna trvať. Len smrť alebo mier nás z tohto vykúpi.
Ani neviem ako dlho som bola ponorená do myšlienok ale začalo sa pomaly stmievať. Je čas sa pripraviť na ďalšiu noc, na ďalšie nálety. List som zase nestihla napísať, napíšem ho zajtra. Ak nezomriem.
Komentáre