Po návrate Lucky na intrák spravili jej spolubývajúce chodbovicu. Bol som pozvaný aj ja. Mali sem sa stretnúť o ôsmej. Na intrák som sa dostal cez okno jedného, čo býval na prvom poschodí. Jeho izba sa normálne používala ako druhé dvere, keď niekto nechce, aby na vrátnici vedeli, že niekto chce ostať dlhšie, ako je povolené a nechce sa mu potom o tretej v noci vysvetľovať vrátničke, čo tak dlho robil na intráku, keď tam nebýva. Po úspešnom prepašovaní sa, som došiel na miesto určenia. V ruksaku mi hrkotali dve fľaše vodky, džús a niekoľko redbullov. Vedel som, že na intráku bývajú samé kyseliny a nebude problém to všetko vypiť. Privítali ma, ako inak, pohárikom domácej. Ale veľmi dobrej domácej. Len čo som ju ochutnal, neopustil som prameň tohto nektáru, pokým celá fľaša nepadla za obeť. Zábava pokračovala v plnom prúde asi tak do polnoci. Hudba všade hrala naplno, ľudia tancovali na chodbe aj po izbách. V každej druhej púšťali niečo iné. Na chodbe sa z toho vytváral zhluk rôznych zvukov, čo sa hudbou nedalo ani náhodou nazvať. Bola to zmes tanečnej hudby, rocku, aj pomalých pesničiek. Niekde som dokonca započul aj ľudovky. Bolo strašné, počúvať to aj v stave opitosti. A to by som chcel počuť, keď bol človek triezvy. Z toho mohol vzniknúť len pravý hlavoboľ. Pre mozog to musel byť strašný chaos. A ešte sa k tomu pridávala aj veľká hlasitosť, takže efekt musel byť skutočne strašný. Najhoršie na tom museli byť v okolitých panelákoch, ktoré boli pri intráku. Ich sťažnosti sa snažila vybaviť polícia. Ale ani to nepomohlo. Trikrát sa ukázali a nakoniec to asi sami vzdali, lebo aj napriek hrozbám, že dostaneme pokuty, sa to neukľudňovalo. Ešte ako keby to malo opačný efekt. Len čo odišli z dohľadu, hneď sa všetko púšťalo naspäť a ešte hlasnejšie. Prípadne sa ešte niekto ďalší pridal do tohto chaosu hudby.
Potom niekto odniekiaľ vytiahol trávu. To som predtým fajčil len raz v živote, ale nezabudnem na to nikdy. Mal som z toho krásne vidiny. Bola to sila. Odvtedy som nemyslel, že by som to ešte niekedy skúsil, ale keď som mal teraz tú možnosť, tak som neodolal. My, ktorí sme ešte ostali a chceli sme sa zhuliť, išli sme všetci do jednej izby, kde sme sa zatvorili. Niektorí išli len tak, aby si mohli pokecať. Na chodbe neostal už nikto, len kopa špiny. Pomaly sme si ušúľali niekoľko jointov, aby bolo dosť pre každého. Ja som mal jedného spoločne s Luckou. Do nej by som nikdy predtým nepovedal, že to niekedy skúšala. Ale musela v tom mať celkom veľkú prax, lebo to robila s takou samozrejmosťou a ľahkosťou, ktorá sa nedá len tak od niekoho odpozerať. Na to už treba mať niečo odfajčené. Zapálila si a vtiahla dym do seba. Zadržala na chvíľu dych a aby nič neostalo na zmar, vdýchla zvyšok do mojich úst. Potom som si aj ja potiahol a spravil som to isté. Až sme postupne takto vyfajčili celý joint.
Nejaký čas som nič necítil. Už som si aj chcel vypýtať ďalší, keď som začal cítiť, že sa so mnou niečo deje. Začalo mi byť všetko smiešne. Keď som sa na niekoho pozrel, zdalo sa mi, že to nie je on, ale niekto úplné iný a bolo mi to náramne smiešne. Nevedel som ten smiech zastaviť. A ani som nechcel. Bolo mi veľmi dobre, bol som uvoľnený a všetka ťažoba sveta mi spadla z ramien. Počul som ju ako padá. Ako rozráža vzduch. Až dopadla na moju nohu. Bolo mi treba ísť strašne na záchod. Ale nevedel som, kde sú. Tak som sa len tak na verímboha pobral na tie najbližšie. Bolo mi jedno, že boli dámske. Síce mi tam niekto vynadal, čo tam robím, ale bolo mi to ukradnuté. A keď ma dotyčná videla, v akom som stave, tak to radšej nechala tak. Aj tak by ma neprehovorila, nech idem inde. A nakoniec to mohlo dopadnúť ešte aj horšie, ako to bolo. Záchod som si mohol pomýliť s niekoho posteľou a ten by potom mal veľmi nepríjemný a smradľavý budíček. Keď som sa dostal naspäť, vypýtal som si kľúče od izby, lebo som bol odrazu strašne unavený. Vytratil som sa od nich. Bolo mi jedno, čo tam ešte robia a že idem spať sám.
Odomkol som si izbu a podľa dohody som nezamkol. Kľúče som si dal do vrecka a prišiel k posteli. Ale zrazu som mal jeden veľký problém. Ako sa vyzliecť a vyzuť. Nejaký dobrák mi zabetónoval ruky vo vreckách. A teraz čo spraviť? Von sa mi nedali dať. Tak ako som bol, som sa zvalil na posteľ a zaspal. Ani neviem, kedy sa vrátili. Tuhý som bol hneď, ani som len nedopadol na posteľ. Ráno som sa zobudil a vedľa mňa ešte spala Lucka. „Takže som trafil do jej postele,“ prebleslo mi hlavou. Pozrel som sa na ruky a stále boli vo vreckách. Skúsil som ich pomaly vytiahnuť a išlo to dobre. Žiadny betón už tam nebol. Po chvíľke sa zobudila aj Lucka a usmiala sa na mňa.
„Ahoj láska, dobré ránko. Ako si sa mi vybúval?“
„Dobre, vyspal som sa do ružova. Cítim sa teraz ako malé ružové prasiatko. Len chvostík mi chýba na zadku,“ zasmial som sa jej.
„Počkaj, pozriem sa, či ti naozaj nenarástol po včerajšku. Ty si vyzeral, keď sme sa vrátili do izby. Svoje kľúče som nevedela nájsť. A teba zobudiť bolo nemožné, len si šomral, že tie kury ti zabetónovali ruky do vreciek a spal si ďalej.“
„Tak preto som sa tak zobudil. A tu sú tvoje kľúče, boli dobre ukryté v betóne,“ zasmial som sa.
Vtom sa zobudili aj ďalšie dve spolubývajúce. Nechcel som ich rušiť, nech sa môžu v kľude prezliecť, tak som sa radšej rozlúčil a išiel domov. Oni mali dnes školu a ja robotu. Tentoraz som išiel preč slušne cez vrátnicu. Vrátnička sa na mňa dívala veľmi divne. Ešte nebolo dosť hodín na to, aby niekto cudzí išiel hore a každého kto tam býva, už pozná. Buď už takéto veci poznala a len si pomyslela, že nabudúce jej už neprekĺznem, alebo to bude pre ňu ďalšia záhada sveta.
Dni mi pomaly ubiehali a nevedel som sa dočkať ďalšieho spoločného večera s Luckou. Od párty na intráku ubehol skoro mesiac. Odvtedy sme boli na zopár spoločných výletoch. Stále viac a viac som ju miloval. Vždy keď som si už myslel, že to nejde ešte viac, tak sa stalo niečo, kvôli čomu som ju mal ešte radšej. Občas to boli len také maličkosti, ktoré sa javili na prvý pohľad ako nepodstatné. Ale práve tie maličkosti mi dávali viac pocítiť, s akou výnimočnou osobou vlastne chodím. Že je pre mňa všetkým na svete. Že bez nej nechcem žiť.
Občas sme boli na nejakej párty, ktorú robili moji kamaráti, ale viac som sa vždy tešil na párty jej priateľov. Boli to mladší ľudia, plní života. Netrápili ich svetové problémy. Žili dneškom. A hlavne sa mi páčila ich zábava. Bola oveľa lepšia, ako zábava mojich známych. Plno alkoholu a ja som sa tešil na to, ako si zahulím. To bolo to, na čo som sa tešil najviac. Raz sme skúšali aj v mlieku trávu vyvariť. Prvýkrát sa nám to síce veľmi nepodarilo, ale keď sme zistili, že sme mali zlé mlieko, problém bol vyriešený. Bolo totiž odtučnené a také nemá byť. Druhý pokus už vyšiel nad očakávania dobre. Potom, ako sme to vypili, sme sa išli prejsť. Najskôr sme si mysleli, že to zase neúčinkuje, ale odrazu sme to pocítili. Po chvíli sme ani nevedeli, že sme v našom meste. Išli sme po námestí, ale nič sme nespoznávali. Iba sme to všetko obdivovali, ako komunistické dieťa McDonalds. Zastavili sme jednu staršiu pani a pokúšali sme sa od nej dozvedieť, aké pamätihodnosti si môžeme pozrieť. Ale vydržali sme to iba chvíľu. Pripadala mi ako prasa, čo chodí po dvoch. Presne ako z Orwellovej Zvieracej farmy. Aj sa mi zdalo, že začala trocha krochkať. Jednoducho som to nevydržal a začal som sa nepríčetne smiať. A Lucka samozrejme so mnou. Chvíľku sa na nás pani pozerala a potom od nás radšej odišla. Asi aj vedela, že na niečom fičíme. Ale nám to bolo jedno, my sme mali svoj svet plný radosti. Po dajakom čase som si už ani nevedel prestaviť zábavu bez trávy. Ale stále som si bol vedomý toho, že to mám pod kontrolou. Nemusel som ju fajčiť aj mesiac. Keď som na to nemal chuť, čo bolo málokedy, tak som ju ani nefajčil. Ale skôr sa stávalo, že sme ju zabudli zohnať. Jeden na druhého sa spoľahol, že ju kúpi. Vtedy sme sa len tak prechádzali, ale nebolo to zase ono. Niečo mi chýbalo. Ako keby som sa nevedel zabaviť. Ale aj vážny treba niekedy byť, povedal som si a týždeň som to vydržal. Najhoršie bolo priznať si, čo mi chýba. Niečo som tušil, ale priamo som si nepovedal, že je to ten pocit nudy, aj keď som pri kamarátoch a nemám na nudu dôvod. Chýbal mi ten nekontrolovaný smiech, veci ktoré sa inak zdali byť náramne smiešne, odrazu smiešne neboli. Boli to len čisto psychické veci. Fyzicky som bol na tom až prekvapivo dobre, s prihliadnutím k tomu, aký život som začal žiť.
Komentáre