Neskôr doma som nevedel prestať myslieť na Lucku. Ako ju len zase uvidieť. Nevedel som, čo mám robiť. Celú noc som nad tým rozmýšľal. Až nad ránom ma niečo napadlo. „Pôjdem tam, kde som ju videl prvýkrát, do posilňovne. Možno ju tam stretnem, alebo mi aspoň niekto o nej čosi viac povie, prípadne tam na ňu zoženiem nejaký kontakt.“ S touto myšlienkou a s jej tvárou v mysli som pomaly zaspal. Ráno som sa zobudil už o ôsmej. Stále som mal pred sebou jej tvár a v ušiach mi znel jej smiech. Nevedel som naň zabudnúť. Rýchlo som sa osprchoval a utekal som do posilky ako namydlený blesk. K môjmu prekvapeniu si ma recepčná pamätala aj keď som tam dlho nebol.
„Zdravím horolezec. Ako sa máme?“ opýtala sa ma. To mi vyrazilo dych. Iba som ostal stáť s otvorenými ústami. „Každý si tu pamätá, ako ste cvičili a ako ste sa obhajovali tým horolezectvom. Zase ste boli na expedícii?“
„Ale nie, teraz som mal nejakú inú robotu, ale je to prísne tajné. Keby som vám to povedal, musel by som si odrezať malíček.“
„Zase budete cvičiť sám, alebo už chcete aj nejakého cvičiteľa?“
„Tentoraz radšej aj cvičiteľa poprosím,“ usmial som sa už som sa hrabal do prezliekarne plný očakávaní, či tu bude zase cvičiť.
Hneď ako som vstúpil do telocvične, rozhliadol som sa, ale nikde som ju nevidel. Skoro som si ani nevšimol, že cvičiteľ už stojí predo mnou.
„Nazdar, ja som Samo. Trošku ti pomôžem s cvičením, nech sa nemusíš vyhovárať na lenivých Francúzov,“ zasmial sa mi do tváre.
„Tak aj ty to už vieš? Som s tým dajaký svetoznámy. Tak čím začneme? Tlaky so stopäťdesiat kilovou činkou, alebo aspoň beh na dvadsať kilometrov?“ skúšal som zažartovať.
„Počkaj troška, nie tak zhurta do toho. Najskôr sa poriadne rozcvič, lebo inak si ublížiš a už ťa tu zase ďalšie mesiace neuvidíme.“
Začal mi ukazovať, ako sa mám najskôr rozcvičiť, aby som si neublížil. Po chvíli ma poslal na bicykel. Nastavil mi ho tak, aby som si dobre zacvičil, ale zároveň, aby som po minúte neodpadol od vysilenia. Potom sme išli troška precvičiť ruky. Povedal mi, že dnes mi ukáže cviky komplexne na celé telo a neskôr, ak tam budem chodiť častejšie, sa môžeme zameriavať na jednotlivé partie. Súhlasil som, čo iné mi aj ostávalo. Po polhodine som to už nevydržal. Lucka tu stále nebola, tak som skúsil povyzvedať niečo od cvičiteľa.
„Počuj, keď som tu bol minule, tak som sa bavil s jednou babou. Chodieva sem často?“
„Ako kedy. Občas máva obdobie, keď je tu skoro každý deň a a niekedy zase obdobie, keď sem aj vyše mesiaca nepríde. Vraj študuje na výške, ale nie som si tým istý. Veľmi sme sa spolu nerozprávali, len tak zbežne popri cvičení, alebo keď oddychovala, tak sme prehodili slovko, dve.“
„Nevieš, kde chodieva a ako sa volá?“
„Viem, že sa volá Lucia. Párkrát sme spolu cvičili, ale to je asi tak všetko, čo viem. Nevyzvedám, čo kto robí, je to ich súkromná vec. A keby mi aj povedali, aj tak si to nezapamätám. Vieš, koľko ľudí sa tu za deň premelie? To by so mal potom hlavu ako balón. Sorry, že som ti nepomohol.“
„V pohode. Nič sa nedeje, budem si to nejako musieť zistiť sám.“
Pomaly sme docvičili. Precvičil som fakt celé telo. Cítil som sa super, teda po fyzickej stránke, ale srdce plakalo za Luckou. Keď som prišiel domov, nemal som už veľa času a musel som ísť do roboty. Šéf mi totižto volal, že s nami chce niečo prebrať a tak som musel ísť z domu skôr ako zvyčajne.
„Donieslo sa mi do uší, čo ste tu včera stvárali a najmä ty, Ďuri. Malo to výborný ohlas, len tak ďalej. Mišo, nevedel by si aj ty niečo také spraviť?“ hneď sa obrátil na môjho kolegu, ktorý mal úsmev od ucha k uchu. Tešilo ho to, lebo väčšinu ma naučil on.
„Jasné. Učili sme sa takéto veci na škole, len som nevedel, či to aj tu môžem robiť. Je to nepresnejšie ako normálne miešanie, bál som sa kontroly, keby sem prišla. Že nenalievame presne toľko nápoja, ako je to predpísané.“
„O to sa ty nestaraj, to ja už zariadim. Niečo vymyslím. A vy si dohodnite prípadne nejaké spoločné vystúpenia. Ale som s tým veľmi spokojný, toto žiadny bar v meste nerobí, tým som si istý.“
Tým sa krátka porada skončila. A kvôli tomuto som sa trepal oveľa skôr? Kvôli takejto blbosti? Ale aspoň som si dobre pripravil veci na večer. Prosil som všetkých svätých aj nesvätých, všetky mocnosti sveta, len nech príde Lucka dnes k nám. Moje srdce spaľovala túžba po nej. Počas prípravy som si predstavoval, čo jej poviem. Ako nám bude super. Keď som nastúpil na zmenu, stále som sa len díval na dvere, či ju neuvidím vojsť. Ale zakaždým keď sa otvorili, som zažíval jedno sklamanie za druhým. Ako čas išiel, už by mi stačilo, aby len nazrela dovnútra, zakývala mi a usmiala sa na mňa. O deviatej som už vedel, že nepríde. Potom mi už stačilo, aby som len videl jej siluetu v okne. Aj takáto maličkosť by mi spravila radosť nad radosti. Ale nedočkal som sa. Ani len náznak po nej nebol.
Nakoniec som smutný išiel domov. Aj doma som na ňu musel myslieť. Nemohol som ju dostať z hlavy, nech som robil, čo som robil. Vždy keď som zatvoril oči, videl som ju pred sebou. Dokonca aj keď som sa pozrel z okna a videl niekoho ako kráča po chodníku, zdalo sa mi, že je to ona. Bolo to strašné. Keď som zaspával, moja posledná myšlienka patrila jej. A v noci to bolo ešte horšie. Stále sa mi o nej snívalo. Bol to však, aspoň zo začiatku, krásny sen. Boli sme spolu na lúke. Prechádzali sme sa a držali sa za ruky. Vonku bolo krásne počasie. Odrazu sa ale začalo zmrákať. A naraz som bol niekde v meste. Strašne pršalo a ja som kľačal nad neznámym telom. Asi ho zrazilo auto. Okolo mňa postávali ľudia a niečo kričali.
Hneď potom som sa ale zobudil. Vonku išli mladí z krčmy a bolo im veselo. Spievali pesničky naplno. Bolo to strašné kvílenie. Ale im sa zdalo, že sú tí najlepší speváci na svete. Na druhý deň som mal voľno a mohol som si viac pospať. Po tom nočnom koncerte som totižto nemohol dlho zaspať. Stále som rozmýšľal, kto to mohol byť na chodníku v mojom sne. Zaspal som až potom, keď som sám seba presvedčil, že to bol len sen a nič to neznamenalo.
Komentáre