Po zhruba týždni mi prišiel papier o tom, že mám nastúpiť do basy. Mal som ešte mesiac na to, aby som sa rozlúčil so slobodou a s priateľmi, ktorí mi ostali. Veľa sa mi ich otočilo chrbtom. Nechcelo si pokaziť meno tým, že majú kamaráta kriminálnika a vraha. Viac dbali na to, čo o nich hovorí okolie a nie, čo cíti ich srdce.
Keď som dostal ten papier, mal som pocit, akoby mi niečo spadlo zo srdca. Nič ma neťažilo. Bol som slobodný. Tento mesiac si môžem robiť, čo len budem chcieť. Nič mi nemôžu spraviť. Za chvíľu zmiznem z povrchu zemského do basy, kde budem hniť. Čo horšie mi spravia. Popravy u nás nie sú. Jedine, ak by mi naparili viac rokov v base. Ale aj to sa dá prežiť. Keď som tak kráčal popri jednom bezdomovcovi, spomenul som si, ako som pred časom vyzeral. Presne tak ako on teraz. Možno to bol človek, ako ja predtým. Strašne som mu závidel jeho slobodu. Aj keď nemal kde bývať a nemal niekoľko dní čo do úst, stále bol slobodnejší ako my. Mohol si pokojne obliecť, čo len chcel. Bolo mu jedno, že to boli handry, ktoré strašne vyzerali. Mohol si sadnúť na trávu, tešiť sa z lúčov slnka, mohol kŕmiť holuby. Ja som bol doteraz limitovaný nejakými hranicami, ktoré som síce mohol prekročiť, ale bál som sa toho. Odmala ma učili, ako sa mám správať. A tým som si vybudoval hranice, ktoré som nemohol prekročiť. Len čo som mal takú nejakú myšlienku, hneď ma okolie ubilo. Nepáčilo sa im, že chcem aj niečo iné, ako chcú oni. Alebo lepšie povedané, chceli odo mňa presne to, čo od nich chceli rodičia a od nich ich rodičia a tak to išlo ďalej. V podstate sme ani nevedeli, prečo to robíme. Ale keď to robia ostatní, robili sme to aj my. Len aby bol pokoj od tých ostaných.
Ten mesiac na slobode, čo mi ešte ostával, som sa rozhodol využiť žitím. Je to možno moja posledná šanca skúsiť to, čo som vždy chcel, ale vždy som si našiel výhovorku, prečo to nerobiť. Hneď na druhý deň som si obliekol to, čo som prvé chytil pod ruku. Ani som sa nepozrel, ako vyzerám. Ako naschvál som si zobral to najhoršie tričko, čo som mal doma a roztrhané rifle. A bolo mi to jedno. A čo viac, veľmi dobre som sa v tom cítil. Nič ma netlačilo, bol som ako vo svojej druhej koži. Vonku bolo krásne, tak som sa tam pobral. Zobral som si so sebou nejaké staršie rožky. Ako som sa tak prechádzal po meste, zbadal som kúsok trávnika pred veľkou firmou. Spomenul som si, že som už dávno nesedel na tráve. Bolo troška chladno, ale bolo mi to jedno. Chcel som si tam sadnúť, tak som si sadol. Vytiahol som rožky a začal som ich hádzať holubom. Usmieval som sa ako blázon. Ale bolo mi to jedno. Bol som spokojný. Bol som šťastný. Opieral som sa o veľký strom a nasával som z neho energiu na ďalší život. A strom mi ju rád dával. Nemal jej veľa, ale ak sa mohol podeliť s veľkou radosťou to kedykoľvek spravil.
Okolo obeda začali ľudia chodiť von na obed. Všetci slušne oblečení, všetci v sakách. Ako išli okolo mňa, rozdelili sa na dve skupiny. Prví sa na mňa pozerali ako na nižšiu formu života. A druhí mi závideli, že tam môžem sedieť. Oni musia sedieť vo svojich kanceláriách až do večera. Večer ísť domov, oddýchnuť si, vyspať sa, aby na druhý deň mohli zase celý čas sedieť v tej hnusnej kancelárií. Keď ma to prestalo baviť a bol som nabitý ako baterka duracell zachcelo sa mi ísť do kina. Len tak sám s nikým. Na čo by mi tam aj niekto ďalší bol. Iba by sme spolu sedeli a každý sám vnímali film. Alebo spali. Podľa toho, kvôli čomu by kto išiel na ten film. Našiel som si komédiu, ktorú som ešte nevidel. Nevedel som, kto tam hrá, aké sú recenzie, ale páčil sa mi názov a tak som tam išiel a sadol si do kúta. Bola to výborná komédia. Smial som sa na celé kolo. Bolo mi jedno, že sa na mňa ľudia pozerajú. Páčilo sa mi to, tak som sa smial. Keď to skončilo, slávnostne som vypochodoval von pred kino a hľadal ďalšiu vec, ktorú by som chcel spraviť. Chcel som ísť na kávu. Ale nie len tak hocijako, ale niekde ďaleko. Tak, ako to robia boháči. Ja som nebol bohatý, ale mal som času viac, než ten najbohatší človek. Zavolal som preto Peťovi, čo robí na druhý deň. Len čo odznela odpoveď, že má voľno, oznámil som mu: „Zajtra o ôsmej buď pred autom, ideme na kávu do Viedne.“ Povedal len „Okej,“ a položil. Na výlet som sa aj patrične pripravil. Zobral som si čisté tričko. Podľa mojich výpočtov sme mali prísť domov niekedy večer. Preto mi nebolo treba nič viac. Na druhý deň prišiel pomerne presne pred auto.
„Počuj. A ty chceš ako šoférovať? Však nemáš vodičák, nezobrali ti ho?“
„Áno, zobrali. No a čo? Nezobrali mi ruky, môžem šoférovať. A čo mi spravia, keď ma chytia? Zoberú mi niečo? Vyhodia ma z roboty? Zavrú ma? To už ma aj tak čaká. Tak nepapuľuj a sadaj. Ideme ešte kúpiť niečo na cestu a ideme.“
Nabehli sme do prvého obchodného domu, ktorý bol najbližšie pri nás. Nakúpili sme bagety, lebo v nich bolo toľko chémie, že sa nepokazia ani za sto rokov. Zobrali sme energeťáky, tak aby sme boli čulí celý deň. Ešte sme kúpili aj mapu Rakúska, pretože ani jeden z nás tam nikdy nebol autom. Potom nás už nič nedržalo v tom, aby sme vyrazili. Vonku bolo nádherne. Kúsok za mestom nás napadlo, že by nebolo na škodu, aby sme prepadli kamaráta s jeho priateľkou, ktorí bývajú v Bratislave a zobrali ich so sebou. Aby to nebolo také obyčajné, vymysleli sme, že im budeme cestou dávať indície, čo majú spraviť. Na začiatku sme im dali za úlohu, nájsť si klobúk a slnečné okuliare. Kamoš očividne nechápal, čo sa deje. Ale nemal šancu štrajkovať, lebo sme boli veľmi struční, len sme mu povedali, čo sme chceli a položili sme. Ako sme tak prechádzali Slovenskom, tak sme si všimli strašnú vec. Nebolo miestečko, kde by sme nevideli nejaký stĺp s káblami. Alebo aspoň káble samotné. Naše Slovensko je prekáblované. Hneď sme to začali všetko dokumentovať a fotiť, každý nový druh stĺpu, ktorý sme zbadali.
Ako druhú indíciu sme vymysleli fľašu vody a zase slnečné okuliare. Indície nemali vôbec žiadny zmysel, ale bolo nám to jedno. My sme videli len cestu pred nami. Nálada v aute bola super, muzika nám hučala z rádia naplno. Išli sme tak rýchlo, ako sa nám chcelo a akú ťažkú nohu sme mali. Bolo nám jedno, či nás namerajú, alebo nie. Vyhlásili sme sa za turistov a tak nás nič netrápilo. Keď sme už boli v Bratislave, nevedeli sme, ako sa dostaneme ku kamarátovi. Pešo sme to prešli už strašne veľakrát, ale autom ešte ani raz. Nakoniec sme to vyriešili po svojom. Zavesili sme sa za autoškolu a chodili sme za ňou. Pomaly, ale isto nás viedla k miestu, kde sme chceli dôjsť. Keď sme boli kúsok od kamoša, už sme sa vyznali a tak sme sa od nej odpojili, zamávali jej na rozlúčku, popriali v duchu čakateľovi na vodičák veľa šťastia a išli sme svojou cestou. Samozrejme, že to nebolo až také jednoduché, dostať sa na miesto kde sme chceli. Samozrejme, Peťo napríklad povedal, že mám ísť vpravo, ale v mojej hlave sa to otočilo a išiel som doľava. Takto sme sa dostali na tretíkrát konečne tam, kam sme mali dôjsť. Ako sme vystupovali, kamarát už horel nedočkavosťou, čo sme si to zase vymysleli za blbosť a čo mu nedáme pokoj. Rovno sa nás opýtal kedy mienime dôjsť. Na našu odpoveď „Už sme dole, príď nám otvoriť,“ ani nedopovedal a zišiel dole. Privítal nás slovami, kde to zase chceme ísť. Išli sme za ním hore do bytu. Kamoška, keď nás zbadala, bola rada, že nás zase vidí. Dlho sme sa nevideli. Alebo to bolo tým, že sa akurát zobudila a ešte nevedela kam ju odtiahneme. Keď sme im prezradili náš plán, neboli nadšení. Neviem prečo, však by sa len odviezli, doviezli a medzitým si dali kávičku. Taký krásny výlet by som si nenechal nikdy ujsť. Nakoniec ani po dlhom presviedčaní, sa nám ich aj tak prehovoriť nepodarilo. Niektorí ľudia jednoducho nechcú robiť veci spontánne, všetko robia podľa plánu, ktorý si dopredu pripravia a nakoniec sa ho aj tak ani nedržia, lebo sa niečo pokazí. Ale poradili nám, ako sa dobre dostať do Viedne a kde a ako máme odbočiť. S tým sme sa s nimi rozlúčili. Ešte sme sa dohodli, že ak sa niekde veľmi zdržíme, tak u nich môžeme prespať a s tým sme sa vydali na ďalšiu cestu.
Cez Blavu sme prešli pomerne dobre a bez problémov. Chceli sme ísť mimo diaľnice, aby sme si nemuseli kupovať známky. Ale ako naschvál sme zle odbočili a vyšli sme na diaľnicu. S malou dušičkou sme po nej išli a hľadali sme miesto, kde by sme z nej mohli zísť. Hneď na prvej výpadovke sme to aj urobili. Ale bol to zjazd na Schwechat. Ani sme nevedeli ako a boli sme pri parkovisku u terminálu. Chceli sme sa dostať čo najskôr do Viedne, tak sme to len otočili, zastavili sme sa v Bille na nanuk a už sme uháňali bočnými uličkami do Viedne. Ani sme nevedeli, ako sme sa tam nakoniec dostali. Na začiatku nebola značka „Viedeň“. Vedeli sme, že sme išli od Schwechatu a tak sme si mysleli, že sme stále tam. Na naše veľké počudovanie sme sa ale dostali do Viedne. Spoznali sme to podľa múzeí, ktoré sme už dávnejšie videli, keď sme tu kedysi boli. Ale nastal ďalší problém a tým bolo, kde zaparkovať. Ako na potvoru sa tam parkovať nikde nedalo. Až sme sa nakoniec dostali k Dunaju na parkovisko pre autobusy. Zaparkovali sme to teda tam a išli sme sa prejsť. Spomenul som si, že kamarátka akurát robí v Rakúsku. Neodolal som a zavolal som jej.
„Ahoj, ako sa máme?“ začal som nenápadne telefonát.
„A ty čo, si milionár, že mi voláš?“ zaznela odpoveď z druhej strany.
„Ale nie. Som akurát vo Viedni, tak či nevybehneš na dáku kávu?“
„Na čo si sem išiel? Máš tu dáku robotu?“
„Ale nie, len tak sme išli na viedenskú kávu a viedenské párky. A kde je to štýlovejšie, ako vo Viedni?“
„Ty si robíš zo mňa srandu,“ povedala. Potom nasledoval asi minútový smiech predeľovaný nadávkami, že nie som normálny, keď sa kvôli tomu trepem až do Viedne. „A kde si presne?“ začala keď ju nával smiechu prešiel.
„Pri Dunaji, pri McDonalde.“
„Pri ktorom? Vo Viedni je ich kopec,“ opýtala sa. Začali sme sa obzerať, ako to lepšie popísať.
„Sme pri Kinderspitalgasse, alebo ako sa to má čítať.
„Vy fakt nie ste normálni,“ zase sa začala smiať. „Ale teraz sa mi nedá ísť za vami do Viedne, nemohli by ste prísť za mnou?“
„Jasné, čo by nie. Keď sme už tu, tak prejdeme ten kúsok k tebe.“
Pobrali sme sa k autu, nech sme čo najskôr na mieste. Už bolo dosť hodín a malo to byť asi osemdesiat kilometrov od Viedne. Nakoniec sme si nedali vo Viedni ani viedenskú kávu, ani viedenský párok. Kúpili sme si len každý po kole, aby sme mali čo piť po ceste. Dostal som SMS s inštrukciami, ako sa dostanem na miesto, kde si konečne dám kávu. Ale neboli sme z toho veľmi múdri. Troška sme ešte poblúdili po Viedni, kým sme sa dostali zase na diaľnicu. Tentoraz nám už bolo jedno to, že nemáme diaľničnú známku. Však nejako sa už dostaneme. A keby nás zastavili policajti, tak sa zahráme na hlupákov, ktorí nevedia, ako sa na diaľnicu dostali a čo je to vôbec tá diaľnica, keď my máme len poľné cesty v dedine.
Šťastne sme dorazili na miesto určenia. Aj kde sme museli ešte raz zavolať a spýtať sa, či sme správne odbočili. Mapu sme radšej zahodili dozadu do auta, nech nás neotravuje. Takto to bolo krajšie. Konečne sme si dali vytúženú kávu. Síce nie vo Viedni, ale viedenská káva chutí dobre aj mimo Viedne. Vyše hodiny sme pokecali. Potom už kamoška musela ísť domov, mala ešte nejakú robotu. Odviezli sme ju a vyrazili na spiatočnú cestu, celí nadšení, že sme to našli a prežili sme krásnu hodinku. Už sa pomaly aj zvečerievalo, tak sme išli troška rýchlejšie, ako bolo dovolené. Tak, že by nám nezobrali len vodičák, ale aj rodný list. Ale bolo nám to jedno, chceli sme byť čo najskôr doma. Samozrejme, že sme minuli odbočku ktorou sme mali obísť Viedeň. A vo Viedni nás čakalo zase blúdenie. Nevedeli sme sa veľmi dlho vymotať, nemali sme ani šajnu o tom, kde to sme a ako sa dostaneme domov na Slovensko. Nakoniec sme použili osvedčenú metódu ísť stále rovno a tak sme sa dostali z Viedne zase na diaľnicu a tade už čo najrýchlejšie domov. Na hraniciach sme si dali pauzu zakývali sme Rakúsku, sľúbili, že sa tam čoskoro vrátime, ale tentoraz že už nepôjdeme do Viedne autom, ale loďou, aby sme sa mohli dlhšie potúlať zákutiami.
Prespali sme u kamaráta, lebo už bolo dosť hodín a domov sa nám nechcelo ísť. Po celom dni v jednom tričku za stáleho opekania sa na slniečku sme mali dosť, aby sme neplakali od toho smradu, čo z nás išiel. Ale obchody už boli zatvorené a tak sme si nemali ani kde sprej kúpiť. Otvorili sme si teda okná dokorán a tak sme nejako prečkali noc. Na druhý deň sme ešte pozreli tigre, krásne stvorenia tejto zeme. Zase sme sa uistili, že úradníci myslia len na seba a na to, ako im kto dá tučnú obálku s úplatkom. Tigrom nechceli dať preukaz, aby ich mohli vyviezť na inú farmu, kde by sa mohli rozmnožovať bez toho, aby boli degenerovaní množením sa s príbuznými. Potom už sme leteli domov, tak rýchlo, ako sa len dalo.
Komentáre