Nevedel som sa som dočkať ďalšieho dňa. Len čo som vstal, dal som sa do ľudského stavu. Okúpal som sa a oholil. Dal som si na sebe záležať, nech vyzerám čo najlepšie. A výsledok bol, na počudovanie, celkom obstojný. Ešte som si na seba dal voňavku, nech nesmrdím ako výbeh opíc. Ešte posledný pohľad do zrkadla, nech som si istý, že nič neškratí moju osobu. A keď som sa tak pozrel do zrkadla, pozeral sa na mňa človek. To stvorenie čo sa pokladá za pána planéty, za niečo silné a pritom stačí jedna mala baktéria a hneď ho to položí do postele, ak nie rovno do tej poslednej postele do ktorej si líhame, do rakvy. Hneď po príchode do roboty som sa všetkým ospravedlnil, ako sa len dalo a pozval ich na čaj. Vysvetlil som im, že som mal včera strašný deň. Prijali to celkom v pohode. Veď je to vraj normálne. Že každý má niekedy zlý deň.
Stále som sa pozeral na hodiny. Večer mala prísť Lucka za mnou do roboty. Zase som nevedel čo so sebou. Oči som nechal na hodinách. Ako keby som ani nevnímal nič iné, čo sa deje okolo mňa. Asi som všetko robil viac menej automaticky. Len som v duchu tlačil ručičky, nech idú čo najrýchlejšie dopredu. Ale tie špiny tikavé mi robili presný opak. Vliekli sa, ako slimák po diaľnici.
Presne o siedmej sa otvorili dvere a vtedy ako keby do miestnosti vkročilo samo stelesnené svetlo. Všetko sa rozžiarilo ako vianočná výzdoba na newyorskom námestí. Hneď išla ku mne. Privítali sme sa len tak, pusou na líce. Však sme sa videli len dvakrát v živote, ale aj ta drobnosť mi rozbúchala srdce a rozsvietila svetlo v mojom vnútri. Keď som sa jej pozrel do očí, ako keby som ich videl už celé stáročia. Nemusela nič vravieť a vedel som čo ju trápi a čo chce. Hneď som jej namiešal drink. Samozrejme ani nemusela vravieť, čo chce.
„Tak akú si mala cestu?“
„Ale celkom v pohode, však poznáš ako sa cestuje našimi autobusmi. S pravidelným meškaním desať minút sa dovalila rozbitá karosa. Autobusár nahádzal batožinu do kufra, ako keby s tým hral bowling, rýchlo vybral cestovné a s úsmevom Schumachera sa vyrútil zo stanice. Tých šoférov museli vyberať asi podľa toho, ako rýchlo spravia dáky okruh, alebo si to neviem predstaviť, prečo tak rýchlo chodia. Ledva sme sa držali, tak nás to hádzalo. Motor strašne vrčal, až som prehrávač radšej vypla po chvíľke, aj tak som nič nepočula. Ešteže teplota vonku je dnes dobrá, lebo v zime tam býva taká zima, že keď chcem vystúpiť, musím sa sekáčikom odsekať zo sedačky, lebo som k nej primrzla. A v lete je tam lepšie ako v saune, občas aj s arómou, keď si k tebe sadne ujo, čo sa celý týždeň nekúpal.“
„Ale nie je to také zlé, ešte si asi nešla tými pravými autobusmi, čo chodia v rozvojových krajinách. Tam môžeš byť rada, že sedíš na streche a nie vo vnútri, zatiaľ čo koza oproti ti obžúva šaty a sliepka nad tebou zniesla vajce a to sa rozbilo o tvoju hlavu.“
„Asi máš pravdu, ale aj tak by mohli niečo spraviť s tými busmi, keď vravia aká sme my vyspelá krajina.“
„Čo si robila celé dni doma? Nebola tam veľká nuda?“
„Ani nie, celkom v pohode, ale už som sa sem tešila na teba, že konečne niekde von pôjdeme. Strašne rada by som išla do kina. Dávno som tam nebola.“
„Vieš, že ani ja nie. Hádam ešte na základke, potom som na to dáko zanevrel. Nechcelo sa mi za to vyhadzovať peniaze, keď sa to dá za chvíľu zohnať v požičovni a teraz je to ešte lepšie. Skôr to stiahnem z netu, ako to k nám príde do kín. Jedno obdobie ma vôbec nebavili filmy. Bolo to, ako keby som prežíval príbeh niekoho iného. Bola to pre mňa strata času. Namiesto toho aby som sa ne pozeral, prežíval som vlastné príbehy, z ktorých som mal väčšiu radosť, ako z toho čo vidím. Vtedy som chodil aj viac von. A dobrodružstvo som zažíval každý deň. Aj keď to neboli tie pravé dobrodružstvá, ako vo filme. Nikdy ma nenaháňal drak, ani podobné príšery. Ale zato som videl, ako na mňa srnka okále vyvaľuje, akoby som bol mimozemšťan, videl som ako sa príroda každý deň mení. A čo bolo najlepšie, mohol som sa vonku najesť čerstvých malín a jahôd. A toto v žiadnom filme nezažijem. Ani v 3D. Ani popcorn nespravia taký dobrý, ako bolo ovocie z lesa. A vôňu už vôbec nie. V kine cítiť len dezinfekciu z klimatizácie.“
„Takto som sa nad tým nerozmýšľala, ale má to niečo do seba.“
„Ale už som sa zmenil, už si pozriem aj film. Len šport ma nenúť prosím pozerať, z toho som sa ešte nedostal, po ňom mám stále chuť sa rozbehnúť a začať behať, keď vidím, aký majú príval emócií, keď vyhrajú, alebo prehrajú a ja som také niečo ešte nikdy nezažil.“
„Dobre, splním tvoje želanie. Mňa zase nebaví pozerať šport, nevidím v tom zmysel.“
„Na čo by si chcela ísť do kina?“
„Asi na dáku rozprávku, ale nemám prehľad o tom, čo dávajú.“
„Niečo pozriem doma, na nete.“
Chcel som ešte niečo povedať, ale zákon schválnosti sa prejavil naplno. Prišla strašná kopa ľudí, takže sme mali rázom plné. Ani sme to nestíhali všetko obsluhovať, len sme zbierali objednávky, rýchlo sme ich vybavili a už prišla ďalšia a ďalšia. Ledva som s Luckou slovo prehodil a už som musel zase niečo robiť. Veľmi ma mrzelo, že za mnou išla zbytočne a nemohol som sa jej venovať. Ale vymenili sme si telefónne čísla. Konečne som jej mohol zavolať a dohodnúť sa ďalšie rande. Ale tentoraz to už nebude v robote, ale niekde vonku. Niečo, čo bude trápne gýčové. Čo sa jej bude páčiť.
Na druhý deň sme boli dohodnutí, že pôjdeme do kina. Zase som z toho mal do rána stresy. Chcel som to mať dokonalé. Aby na to nikdy v živote nezabudla. Zišli sme sa o štvrtej. Ja som tam dupkal už o trištvrte. Jedným okom som hypnotizoval hodiny, nech idú rýchlo a druhým okom som vyzeral moju lásku. Najskôr sme išli na romantickú večeru, kde sme sa mohli konečne poriadne porozprávať. Na „čete“ to bolo príjemné, ale očný kontakt je očný kontakt. Nevedel som sa od iskričiek v jej očiach odtrhnúť, ani keď som jedol. Potom sme chceli ísť do kina. Nakoniec sme sa dohodli, že to pôjdeme len tak skúsiť, či je niečo dobré, nechceli sme si dopredu kupovať lístky, ak by sme sa na poslednú chvíľu rozhodli, že pôjdeme niekde inde ako do kina. Keď sme prišli a začali si čítať, aké sú tam filmy, tak sme sa rovno otočili na päte. Nejako sa nám nič nepáčilo. A bol tam aj veľký rad. Nechcelo sa nám v ňom stáť, ako za komunizmu na banány.
Už to nie sú tie staré dobré kiná, kde bolo pár miest na sedenie. Cela kinosála dýchala svojim filmovým čarom, na presedených miestach bolo vidieť, kde radi sedávali milenci, ktorých vôbec netrápil film, bolo im jedno, čo to bolo, hlavne že boli niekde v súkromí a tme, kde sa mohli venovať sami sebe a neboli rušení okolím a zvedavými pohľadmi. Potom boli miesta, kde sedeli fajnšmekri, ľudia, ktorí si vychutnávali film, vedeli oceniť kvalitu aj keď na nej štúdio nezarobilo, ale dalo sa naň pozerať aj niekoľkokrát za sebou a stále to bolo zaujímavé, nevšedné a nešlo to podľa jednej šablóny. Zakaždým sa našla ďalšia zaujímavá vec, ktorú si divák dovtedy nevšimol, alebo našiel súvislosti až po niekoľkom pozretí filmu.
Išli sme sa teda prejsť po meste. Vtom sme našli malé divadlo. Úplné zastrčené, skryté pred zrakmi ostatných ľudí. Ani sme nevedeli, ako sme sa tam dostali. Akoby niekto viedol naše nohy. Zašli sme tam. V takom malom divadle sme ešte neboli a do normálneho je problém sa dostať. Ak hrajú, tak jedine cez týždeň, alebo v nedeľu, čo si normálny človek nemôže dovoliť, ak ráno ide do roboty. A boli k tomu všetkému aj tak vypredané na mesiac dopredu. Kto má tak skoro dopredu vedieť, či bude mať akurát vtedy čas. Že mu do toho niečo nevojde a nebude sa musieť s kultúrou rozlúčiť.
Kúpili sme si lístky na predstavenie, ktorého meno nám nič nehovorilo. Vošli sme do vnútra, kde bolo len zopár sedačiek. Sadli sme si dozadu. Nevedeli sme, čo to bude zač. Už sa malo začať, ale neboli ešte obsadené všetky miesta, tak nás požiadali, či by sme nemali ešte chvíľu strpenia, ak ešte niekto príde. Prišiel ešte jeden starší pár. S pätnásťminútovým meškaním začali. Bola to pantomíma. Milenecký trojuholník. Vydatá žena si našla milenku. Ale aj bez slov sme hneď vedeli, čo sa deje, vedeli sme dokonca aj to, čo si ktorá postava myslí a aké trápenia prežíva. Bolo to neskutočné. Také dobré predstavenie som ešte nevidel a tom som predtým chodieval dosť často do divadla. Moje bývalá priateľka bola herečka, aj keď mala bezvýznamné role, ale vodila ma tam dosť. Bolo to zaujímavé, vidieť to isté predstavenie aj niekoľkokrát za sebou. Ako sa herci zabávali na svoj účet. Menili si dialógy. Niekedy sa niečo nepodarilo, tak sa tam zachraňovali. Ale kam sa hrabe také divadlo na toto, čo som akurát sledoval. Skoro som si zabudol zatvoriť ústa. Herečka mi kľudne mohla spraviť vyšetrenie mandlí, tak som ich mal otvorené. Veľa tomu dal aj priamy kontakt s hercami.
Po vystúpení sme ešte išli do neďalekej kaviarne. Museli sme sa podeliť o svoje zážitky. Obaja sme z toho boli unesení. Rozprávali sme jeden cez druhého. Čo sa komu páčilo, čo bolo preňho zaujímavé, ako si to vysvetlil a ako to pochopil. Nevedeli sme o tom prestať hovoriť. Boli sme tam už sami. Ani sme si neuvedomovali, ako ten čas rýchlo ide, keď sme sa bavili o divadle. Už bolo dosť neskoro, ale na druhý deň som nemusel ísť do roboty a Lucka do školy, tak sme sa nikde neponáhľali. Po chvíli, keď sme sa tešili samote, sa dvere otvorili a dovnútra prišli herci z divadielka. Očividne nás spoznali a sadli si vedľa nás.
„Dobrý deň,“ oslovil nás jeden z hercov. „Vy ste boli na našom predstavení, úplne vzadu ste sedeli. Nemýlim sa, však?“
„Nie, dobre ste videli. Ďakujeme za krásny večer, bolo to neskutočné. Také niečo sme ešte nevideli.“
„Ďakujeme. Ani neviete, ako nás to teší, keď vidíme takých mladých ľudí, ako idú do divadla.“
„Vystupujete tu častejšie? Veľmi radi by sme si vás prišli pozrieť častejšie. Ale nikdy som toto divadlo nevidel, popravde, už tu dlho žijem a nikdy som o ňom ani len nepočul.“
„To sa nečudujem. My sme z iného mesta, občas sem zájdeme, keď nás pozvú. Ale my o ňom vieme dosť dávno, možno je to tým, že sa o také divadlá zaujímame a ponúkame im náš program.“
„Asi máte pravdu. Neviete, či bývajú takéto predstavenia častejšie v tom divadle, alebo veľmi nie.“
„Riaditeľ je náš veľmi dobrý kamarát. Máva tam často takéto niečo. A nie len divadlo, stíha robiť aj iné veci. Býva tam kabaret, koncerty, čítačky kníh, prednesy básní a ešte kopec ďalších vecí. Je to veľmi dobré, že robí aj niečo takéto, čo tu inde nie je. Len škoda, že o tom nevedia ľudia. Je to málo rozšírené. Máva tam malú účasť.“
„Má malú reklamu, bez nej to už dnes nejde, aby sa niečo robilo. Stačilo by, keby bol len na hlúpom facebooku a ľudia si to už dajú vedieť, že niečo takéto existuje. A robím v jednom bare, tak aj tam môžem dať reklamu. Určite nám nepreberie zákazníkov. Povedzte riaditeľovi, nech sa mi ozve. Tu je moje telefónne číslo. Veľmi rád mu pomôžem.“
„Nejako ste sa do toho zažrali. To sa vám to až tak veľmi páčilo?“
„Áno. Strašne sa nám tam páčilo a z veľkej miery je to aj vďaka vám.“
„To nás naozaj veľmi teší, ale už budeme musieť ísť domov. Ešte nás čaká dlhá cesta a zajtra musíme aj do roboty. S tým čo dostávame, z toho by sme nevyžili. Toto je len náš koníček. Majte sa dobre. Dovidenia.“
Na druhý deň som mal dlhý telefonát s riaditeľom. Dohodli sme nejaké podrobnosti, kedy mi prinesie plagát a sľúbil som mu, že mu založím aj profil na Facebooku a budem sa oň starať. Nech mi len posiela, kedy sa čo bude konať a ja tom tam budem dávať a budem sa o to aj starať, nech o tom vie čo najviac ľudí. Za to som mal kedykoľvek voľný vstup. Hneď ako položil, som na tom začal pracovať. Počkal som, kedy mi prídu mailom podklady, aby som mohol spraviť zaujímavú stránku a začal som pozývať ľudí, nech vedia o tomto poklade mesta, ktorý je ukrytý niekde medzi ošarpanými budovami. Po čase sa rozmohlo, že také niečo existuje, ale nikdy sa to nerozšírilo, ani nezmenili repertoár, aj keď mali veľmi sľubné ponuky. Vtedy by to ale stratilo svoje čaro a ostalo by len také obyčajne divadlo.
Komentáre