Dni vo väzení mi pomaly ubiehali. Veľa známych som tu nemal a málo som hovoril. Len tak občas som utrúsil zopár viet. Ale mal som veľmi veľa času na knižky. Čítal som jednu od druhej. Predtým som na to takmer nikdy nemal čas. Ak som si chcel knižku vychutnať, potreboval som čítať aspoň dve hodiny a najlepšie celý deň. Ak to malo byť len pár minút denne, tak sa mi nechcelo. Nemal som z toho ten pravý zážitok. Občas som sa len tak zo zvyku pobil a skončil som na samotke, kde som mal krásny pokoj. Iných by toľko samotiek asi položilo, ale na mňa to pôsobilo opačne. Ja som si ich užíval. Mne dodávali silu. Tam som si vedel najlepšie utriediť myšlienky. Ak ma niečo veľmi trápilo, alebo som si prečítal niečo, nad čím som sa chcel niekoľko dní zamýšľať, hneď som využil možnosti našej väznice, aby mi umožnila navštíviť separé celu, ktorá sa tak neslávne nazývala samotkou. Ja by som ju skôr nazval premýšľárňou. To by mi ale asi neprešlo u riaditeľa. Samotka mala byť odstrašujúce miesto, kde sa malo chodiť za trest a nie ako v mojom prípade, že som si tam chodil vlastne oddýchnuť a popremýšľať.
Jedného dňa za mnou prišiel právnik. Ak si podám žiadosť, môžu mi odpustiť zvyšok trestu. Až ma pot oblial, keď mi to povedal. Nie od radosti, ale od prekvapenia. Nechal som si deň na rozmyslenie. Nejako som mal pocit, že si to mám rozmyslieť. Cestou do cely som jedného väzňa strašne zbil. Až som mu zlomil nos a rebrá. Ani som sám nevedel, prečo som to spravil. Jednoducho som ho zbadal a už to išlo. Jedna rana za druhou dopadala na jeho nevinné telo. Robil som to bez myslenia, každý úder padol automaticky. Asi som potreboval byť sám. Ledva ma od neho odtrhli. Museli mi dať jednu do ľadvín obuškom, aby som ho prestal mlátiť. Okamžite som putoval na samotku, kde som si chcel premyslieť, čo mám spraviť s tou možnosťou odísť z basy.
Návrat na slobodu ma na jednej strane tešil. Už dávno som necítil čerstvo pokosenú lúku, trávu pod nohami, alebo chuť piva po dlhom dni v úmornej robote. Ale na druhej strane som nechcel ísť preč. Len som nevedel prečo. Až po čase som na ten dôvod prišiel. Našťastie som dostal viac dní na samotke a tak som mal na to času a času. V prvom rade mi nešlo do hlavy, prečo ma chcú prepustiť. Veď s mojím správaním, by som tam mohol byť aj tri doživotia. Trvalo mi to dlho. Až som na to napokon prišiel. Napadlo ma to v noci, z ničoho nič. Ja som tu slobodný. Prvýkrát sa cítim skutočne slobodne. Tu som bol svojím pánom len ja. Aj keď som mal režim, ktorý som musel dodržiavať, aj keď som mohol ísť len tam, kde mi dovolili, ale jedno mi tu nikdy nespútali. Moju myseľ. Tá tu ostala voľná. Nebola zaťažovaná zbytočnými otázkami, na ktoré neexistovala odpoveď, nemusel som počúvať zbytočné reči, cez ktoré som nepočul krásne zvuky. Viete, ako je krásne prejsť sa ráno po meste? To je lepšie, ako ísť do lesa. Vtáky spievajú ostošesť. Ale nikto to nepočuje, lebo musí počúvať iné hlasy, ktoré mu vravia, aké je dnes zlé počasie, lebo prší, lebo sneží, lebo slnko svieti, lebo je teplo, lebo je zima. Alebo ani nevidíme krásne veci okolo seba, pretože sa musíme dívať na veci, ktoré nechceme vidieť. Pritom je krásne keď vidno kolónu aut v hmle. Vidno im len svetlá, ako keby autá ani neexistovali. Nikto ma tu nenútil myslieť, tak ako myslí on. Nevtlačovali mi tu do hlavy ich myšlienky a ich slová a to len preto, že chceli počuť, že si myslím to isté. Hoci ja som o to vonkoncom nestál. Bolo mi proti srsti povedať to. Ale radšej som ustúpil, ako im povedať, že to nechcem a aby si to hovorili sami, ak to chcú počuť. Tu som robil veci, ktoré som chcel. Aj keď to tak nevyzeralo, ale kde inde som mohol beztrestne zmlátiť niekoho, kto mi vadil. Čo iné mi mohli spraviť? Zavrieť do basy ma nemohli, tu som už bol. A samotka? Tá bola pre mňa vykúpenie a oslobodenie od ľudí. Mohol som uraziť, koho som chcel. Prinajhoršom som sa pobil a to mi nevadilo. Jedna rana hore dole, čo som rozdal. Tu som na také veci mal čas a mohol som to robiť verejne. Kedy som len chcel. V „slobodnom“ svete nie. Tam to bolo neprípustné.
A tu som nič neprípustné nezažil. Tu to bolo iné ako vonku. Aj keď som nevidel všetko, čo som ešte chcel vidieť, ale myslel som len pre seba. Žil som prítomnosťou. Tu ani nič iné nebolo. Minulosť, tá sa skončila a ostala nemenná. Raz sa to skončilo a tak to ostalo. A budúcnosť aj tak príde, či ju budeme plánovať, alebo nie. Aj tak si to spraví, ako ona chce. Tak načo sa s ňou trápiť, aká bude. Ostávala mi len prítomnosť, ktorú som si tu vychutnával naplno. Každé sústo, ktoré som si vložil do úst, som si pomaly vychutnával. Nemal som sa kde ponáhľať, šéf na mňa netlačil, že mám robiť a že mám žuť rýchlejšie. Každá vôňa, ktorú som zacítil mi prešla celým telom. Pri každej som si spomenul na toľko vecí. Cítil som vôňu chleba pečeného nad pahrebou, vôňu detského ihriska, a raz som zacítil dokonca vôňu mojej triedy, keď som bol ešte prváčik. Vône krásne spúšťajú spomienky, len ich musíme aj vnímať. Nie len rýchlo dýchať po behu na autobus. Pekne zhlboka dýchať a vtedy si spomenieme na celý náš život. Niekedy sa nám až slzy budú tlačiť do očí, keď si spomenieme na to, ako sme sa naháňali po dvore s rozbitými kolenami. Ale vtedy nám to bolo jedno. Vtedy sme ešte žili a každá bolesť nám pripomínala, že žijeme. Nie, ako keď sme zostarli a bolesť bola niečo zlé, čoho sme sa panicky báli. Keď som si predstavil, že by som sa mal zaradiť zase do uponáhľaného sveta, kde musím robiť to, čo je proti mojej vôli, kde musím počúvať iných a rozkazovať iným, ako majú myslieť, prišlo mi zle. To nie, to nechcem, kým ma tam nevyhodia. Nie, ja ostávam tu, kde mám pokoj a kde konečne žijem.
Komentáre