Po nejakom čase som ale zistil, že som predsa len spoločenský človek. Už ma nebavila hudba, už ma nebavilo čítanie a písania s ľuďmi som tiež začínal mať plné zuby. Chcel som sa stretávať s niekým živým, s niekým s kým by som sa mohol smiať, s niekým komu by som mohol nejako pomôcť, s niekým s kým by som mohol plakať pri spoločnom smútku. Preto som si začal hľadať živých známych, takých, ktorých som sa mohol aj dotknúť . Ale len známych, kamaráta nechcem žiadneho. Najlepšie sa známi hľadajú vonku, tam kde je ich najväčší počet. Išiel som teda do jedného klubu. Bola to diskotéka. Všetko ľudia asi tak v mojom veku. S niekým sa zoznámiť nebol žiadny problém. Pozval som jednu slečnu na drink. Nebol problém ju prehovoriť, aby si niečo dala. Ani som sa nemusel pýtať, čo si dá. Vedel som presne, čo bude chcieť. Mal som už v oku, kto čo pije. Už som to vedel odhadnúť presne. Ľudia sú v tomto veľmi ľahko čitateľní. Len občas sa mi stalo, že som sa v tom pomýlil.
So slečnou som sa bavil celý večer. Bola veľmi príjemná. Prišla sa len zabaviť. Nemala pôvodne v pláne, s niekým sa zoznamovať. A tak ma aj brala. Ako niekoho s kým sa zabaví, strávi s ním príjemný večer a to bude všetko. Viac sa už možno nikdy nestretnú. Nakoniec som sa však zoznámil aj s jej partiou a celkom sme si padli všetci do oka. Boli to pohoďáci. Nakoniec ma niekedy po polnoci zavolali k jednému z nich na byt. Nečakal som, že by som sa tak rýchlo zoznámil natoľko, že by mňa, neznámeho človeka o ktorom ani nič nevedeli, pozvali k niekomu z nich domov. Ale chceli sa viac zabaviť a v tom podniku bola podľa nich nuda a nedalo sa tam všetko robiť. Na byte sa vraj zabavíme oveľa viac.
Nevedel som, o čom to rozprávajú, ale nechal som sa zlákať. Sám som bol zvedavý, čo to bude za super zábavu a išiel som teda s nimi. Na byte sme otvorili fľaše s vínom, ktoré mal hostiteľ už očividne pripravené dopredu a niekto vytiahol fajku s hašišom. Ešte som to neskúšal a tak som chcel vedieť, čo to so mnou spraví. Na začiatku som sa toho aj trochu bál. A bola to sila, kam sa na to hrabe tráva. Také vidiny som z toho mal. Jedna krása. Neviem ako dlho som tam bol v tom stave. A bolo mi to aj jedno. Vidiny sa mi prelínali jedna cez druhú. Nechcel som sa ani vrátiť do normálneho sveta. V tomto sa mi páčilo viac. Také niečo som nezažil ani po tej najlepšej tráve, vypestovanej pekne v prírode a nie to ešte z tej skleníkovej, ktorej bol plný trh.
Keď už som bol schopný ísť domov, tak som sa vytratil. Ale porušil som svoje pravidlo. Nechal som im svoje telefónne číslo. Ale toto nebude vadiť. Nie sú to kamaráti, len známi. Budem sa s nimi len občas stretávať, aby som úplne nestratil kontakt s ľuďmi. Aby som nebol vytrhnutý z reality. Som predsa len človek a to je tvor spoločenský, nie samotársky.
Niekoľkokrát sme sa potom stretli. A vždy to bola veľká zábava. Nikdy sme sa nenudili. Ak aj hrozil nudný večer, vedeli presne kedy sa zodvihnúť a zmeniť lokál. Mali už vyhliadnuté obľúbené podniky. Tam ma vodili, keď som s nimi niekde išiel. Vždy sme nakoniec skončili u niekoho z partie doma. Podľa bytov a zariadení to všetko boli slušne zarábajúci ľudia. Nemali núdzu o nič. A každý hostiteľ ponúkol niečo na pitie aj niečo na fajčenie. Buď to bola tráva, alebo hašiš. Bol som veľmi rád, že som ich spoznal. Neviem, či to bola náhoda, alebo to tak malo byť, ale bol som s nimi rád. Nie preto, že boli bohatí a nikdy nebola o nič núdza. A aj keď boli takí, nikdy mi nedali pocítiť, že som niečo menej ako oni. Nevedel som pochopiť, prečo je tomu tak. A pýtať som sa na to nechcel. Nemal som dôvod. Ak by im niečo vadilo, povedali by mi to. Boli k sebe veľmi otvorení. Niekedy až priveľmi otvorení. A aj ja som bol s nimi taký otvorený. Nemal som dôvod na niečo sa hrať. Bral som ich ako známych. Ak by sa mi znepáčili, prestal by som sa s nimi stretávať. A aj opačne, keby som sa im nepáčil a mali by voči mne nejaké námietky, tak by sme sa už nikdy nevideli. Cítil som sa pri nich slobodný. Povedal som vždy to, čo ma práve napadlo. Nemyslel som na to, či to bude mať nejaké následky, alebo nie. Jednoducho to z mňa vždy len tak vypadlo.
Jedného dňa som si povedal, že ich aj ja pozvem k sebe. Už som sa s nimi stretol veľakrát, aj som im čo to pofajčil. Nechcel som ich stále len vyciciavať. Len som nevedel odkiaľ zohnať trávu. Hašiš som bol zbabelý zháňať. O žiadnom dílerovi som nevedel. Raz som išiel len tak domov a povedal som si, že skúsim ísť inokade ako zvyčajne. Došiel som do pochybnej štvrti, ak sa to tak dalo nazvať. Boli to paneláky vo veľmi zlom stave. Tvorili dvory, ktoré vyzerali ako opevnenia. A v každom tom dvore bolo príšerne veľa špiny. Hotový drogový raj. Nechcel by som tu bývať, ani za všetky peniaze sveta. Tu by mi ich aj tak za chvíľu ukradli. Tu sa kradlo všetko, ešte aj sopeľ z nosa. Ako som tak išiel, zastavil ma jeden týpek.
„Počuj, nekúpiš niečo?“ opýtal sa ma. Nečakal som to tak priamo. Ale prečo nie. Aj tak niečo potrebujem.
„Jasné. Chcel by som trávu,“ skúsil som to.
„Okej, poď troška bokom, nech nás nevidia všetci.“
Troška som sa zľakol, kde to pôjdeme. Či mi nepriloží nôž ku krku, alebo či ma tam nebude čakať kopec jeho kamarátov a tam zo mňa nevykopú dušu, prípadne všetky moje peniaze, ale potreboval som niečo kúpiť. Takže iná cesta ani nebola. Nikde inde by som nevedel niečo zohnať. A teraz som bol najbližšie k dílerovi, ako kedy asi budem. Zašli sme do jedného podchodu. Strašne tam smrdela moč. Boli to asi verejné záchody pre tých, čo nemali peniaze na to, aby si dopriali toho luxusu, akým je použiť niekde pisoár, alebo nestíhali dobehnúť domov.
„Koľko toho chceš?“
„Daj za dvadsať eur,“ odpovedal som.
Nevedel som, koľko toho bude. Nemal som ani šajnu o tom, aké sú ceny a za aké množstvo. Tak som len tak strelil sumu. A vo vrecku som mal akurát dvadsať euro. Dal mi sáčok. Bolo tam toho dosť na celý večer pre celú partiu. Ešte som si zistil, že je to pestované vonku, nech sa mám čím pochváliť a padal som stade preč. Ale bol som rád, ak by som niekedy potreboval niečo zohnať, už viem kam mám ísť. Na to, ako ten díler na prvý pohľad vyzeral a kde som sa s ním stretol, dalo sa s ním normálne vyjsť. Nezdalo sa mi, že by ma chcel nejako okradnúť, alebo mi dať zlú kvalitu. Veď takto si našiel možno stáleho zákazníka.
Prišiel som domov a hneď som si aj jednu zapálil. Nechcel som im dať fajčiť len nejaké seno. To by som sa musel hanbiť za to, že najskôr zo seba robím veľkého hostiteľa a nakoniec im dám fajčiť nejaký odpad. Ale bola to kvalitná tráva. Veľmi kvalitná. Zhulil som sa pod obraz boží. Videl som svoju budúcnosť. Ako budem opustený. Budem mať krásny ostrov v Karibiku. Na ňom dom, palác a letné sídlo kúsok od pláže. Bol to taký veľký ostrov, že keď som vyšiel na najvyšší kopec, tak som nevidel na jeho koniec. A bol to teda riadny kopec. Hore bolo snehu toľko, že sa tam dalo lyžovať celý rok. Stačilo sa len ráno spustiť z kopca a o pár hodín som už sedel na pláži a chlipkal som si svoj drink. Pláže tam boli krásne piesočné z toho najlepšieho zlatého piesku. A na nich tie najkrajšie ženy, aké kedy tato planéta mala. Ako som tam tak sedel ohlásil sa môj mozog.
„Počuj frajer. Keď si taký dobrý, daj aj mne voľno. Celé dni tu kvasím v tvojej makovici a nemám ani deň na to, aby som si dal oddych. Daj mi deň voľna. Pôjdem na pláž očumovať ženy, tak ako ty.“
Nevedel som, čo mám robiť, tak som na to pristúpil. Čo iné mi ostávalo. Mohol mi nejako ublížiť, začať ma mlátiť, alebo mi spraviť schizofréniu. Otvoril si dvierka na lebke a vyskočil mi z nej ako laňka. Mal na sebe havajské nohavice a košeľu. Vykračoval si ako nejaký pánko. Ja som zatiaľ nemal čo robiť a tak som sa išiel opaľovať na druhú pláž. Hlavu som mal ľahučkú bez tej príťaže, ale strašne mi cez ňu prefukovalo. Dal som si teda špunty do uší a hneď mi bolo lepšie. Ľahol som si na pláž a nechal sa oblizovať slnečnými lúčmi.
Mojim všiam bolo tiež super. Vytiahli si malé lehátka, natreli sa opaľovacím krémom a vylihovali, tak ako ja, celé doobedie. Jedna, ktorá mala obchodného ducha, si otvorila malý stánok s chladenými vecami. Predávala nanuky, zmrzliny a chladené malinovky od výmyslu sveta. Ďalšia, keď to uvidela, otvorila stánok s langošmi. Asi jej išli na dračku, lebo som stále cítil vôňu prepáleného oleja. Ďalšia, aby reč nestála, začala ostatným natierať chrbty na miestach, kam si svojimi nožičkami nedočiahli. A ďalšia chcela vyrábať slnečníky z mojich vlasov. Mala ale smolu, moje vlasy boli také krátke, že to po pár sekundách vzdala. Sadla si na lehátko a škúliac po okolí, prežúvala svoj langoš, až ju to nakoniec prešlo, ľahla si na lehátko a pokojne sa s ostatnými lenivými všami opaľovala a nechala sa obskakovať tými, ktorým sa nechcelo leňošiť a takto si vypĺňali teplý deň na mojej hlave. Chýbal im tam asi len nejaký ten bazén. Ale ten sa na mojej hlave nedal spraviť. Mal som ju veľmi čapatú. Voda by z nej hneď stiekla dole.
V čase obeda, keď už som bol hladný, som sa chcel ísť niekde najesť, ale nevedel som kam mám ísť a nemal mi to kto povedať. Sedel som na pláži ako debko a čumel dopredu. Po chvíli som sa zodvihol a išiel niekde len tak na verímboha. Párkrát som narazil do stromu, nevedel som, že sa im mám vyhnúť. Po chvíli som došiel pred niečo, čo malo byť domom. To som ja nevedel, ale zašiel som dnu. Bolo tam príjemnejšie ako vonku, ale nevedel som prečo. Našiel som priesvitnú čudnú vec. Ponoril som si hlavu do nej a bolo to príjemné. Nalial som si ju do otvoru na tej guľatej veci, čo som mal hore. A tiež to bolo veľmi príjemné. Ľahol som si a odrazu som o sebe nevedel. Iba som za chvíľu ucítil ako ma niečo koplo. Bol to môj mozog. Stál nado mnou a krútil hlavou.
„To si len na chvíľu idem užiť a takto si dopadol. Kde to len sídlim? Strašné niečo. Takto sa zrúbať ešte doobeda. To nás zase bude hlava bolieť celý deň.“
Čumel som naňho ako puk. Potom som, ani neviem prečo, vypustil zo svojej diery v hlave zvuk, ktorého obsah mal znamenať asi toľko: „Čo si robil celý deň? Kde si sa flákal, kým ja som nevedel o ničom, čo sa deje okolo mňa?“ Mozog som musel mať veľmi múdry, keď hneď na prvýkrát pochopil, čo sa mu snažím povedať.
„Tak klasicky som bol. Čo ti budem hovoriť. Veď to dobre poznáš. Nejeden deň si presedel na pláži, chlipkal si si tie tvoje drinky, z ktorých som ja potom sprostel. Nevedeli sme, čo robíme. Občas som si ani nepamätal, ako sme sa domov dostali. Či sme išli po svojich, alebo konečne niekto vynašiel teleport a nás to hodilo rovno do postele. Ale musím ti povedať. Dnes bola na pláži jedna nová blondínka. A mala nádherný zadok. To si mal vidieť. Bola božská. A ešte keby si videl jej lebku. Až mi slinka vybehla. Musí mať tú najkrajšiu mozočnicu pod slnkom. Ale veď ty ju ešte uvidíš. Určite sa nechystá preč z ostrova. Hlavne keď videla mňa. To by bola blbá, keby takého fešáka opustila. Dobre, idem už do hlavy. S tebou teraz nie je reč. Len tu sedíš a čumíš na mňa, akoby si nechápal, čo sa to deje a o čom ti to tu točím.“
Odomkol si hlavu, ešte pozametal, poriadne poupratoval, vyhádzal špiny asi tak za tri kontajnery, vyumýval mi oči aj zvnútra, aby dobre videl na tú svoju blondínku s tým krásnym zadočkom a ešte krajšou mozočnicou a zaliezol.
Prebral som sa, ako ležím na zemi. Hlavu som mal mokrú, trošku krvavú a bolela ma ako šľak. Tak to nebol až taký sen. To bolo sčasti aj skutočnosť. Ešteže mi nenapadlo spraviť niečo šialené. Ale to by aj tak nemohlo, však som nemal mozog.
V piatok som išiel ako vždy zabaviť sa von s partiou. Zábava to bola tentoraz strašná. Pilo sa ako opreteky. Neskutočné množstvá toho boli, čo prešli našimi krkmi. Po chvíli som ani nevedel, čí som. Naložili ma do taxíka a poslali domov. Museli mu poriadne priplatiť, aby ma so sebou zobral. Vyzeral som všelijako a hlavne tak, že by som mu mohol každú chvíľu ovracať taxík. Potom by ho na noc mohol zavrieť a ísť ho domov čistiť. Veď kto by sa chcel voziť v takom smradľavom taxíku. Našťastie, peniaze vedia robiť zázraky. Stačí zamávať s nimi niekomu pred nosom a ten spraví toľko ústupkov, koľko peňazí sa mu ukáže. Taxikár bol očividne srandista, lebo ma len tak vyhodil z taxíku a už sa nestaral, čo so mnou bude. Asi nedostal toľko, aby ma aspoň nejako dostal do vchodu. Zobudil som sa na to, že mi je veľká zima. A ani sa nečudujem, že mi počas spánku všetko ukradli. Ešte aj vetrovku a tenisky. Len tak v ponožkách som došiel domov.
Len čo som sa prezliekol, hneď som to išiel ohlásiť na políciu. Ani som sa nestihol umyť. Bol som ešte v dosť zúboženom stave a určite som nevoňal ako ruže. Po celom večere popíjania v krčme som musel smrdieť ako popolník. Na polícií som iba povedal, že ma okradli a viac som to neriešil. Nechcel som mať zbytočné problémy. Potom by som musel stále len chodiť na políciu a to sa mi nechcelo. A ani som nevedel, ako sa to stalo, kto, alebo čo ma okradlo. Nepamätám si ani len to, ako ma nakladali do taxíku, nie to ešte, čo sa dialo potom. A ešte by som spravil zbytočné nepríjemnosti tomu taxikárovi, ktorý ma tam nechal. Aj keď by si to zaslúžil, takto nechať opitého človeka na ulici, ale nechcel som byť taká sviňa. Dali mi potvrdenie o tom, že som prišiel o doklady, nech mám niečo v ruke a poslali ma preč s tým, nech si to čo najskôr všetko nanovo vybavím. Ani im sa nechcelo v sobotu ráno riešiť niečo s ešte očividne opitým človekom. Chceli mať pokojnú službu bez nepríjemností. S papierom v ruke som išiel pokojne domov, kde som sa konečne poriadne umyl a išiel sa vyspať do mäkkej postele. Chodník veru nie je posteľ z hotela Hilton. Je dosť tvrdý a čo je najhoršie, aj studený.
Ale už večer som bol zase naspäť na mieste, kde to pre mňa tak zle začalo. Cítil som sa ako zlodej, ktorý sa vracia na miesto činu. A zase som si nedal povedať. To som bol celý ja. Nemal som mieru. Už som si raz niečím takýmto prešiel, ale ani to ma neodhovorilo. Večierky a pitie, to bolo to, pre čo som žil. Nič iné ma ani nezaujímalo. Bol to môj koníček. Niekto sa rád bicykluje, iný sa zase rád hrá na počítači, alebo si ide zahrať futbal. Moja záľuba bola vysedávanie v baroch a chľastanie všetkého možného alkoholu, aký sa len dal kúpiť v krčme. Dnes sa nám už nechcelo piť tak dlho a tak som ich s veľkou hrdosťou pozval k sebe. Chcel som sa im predviesť ako ten najlepší hostiteľ. Prišli sme ku mne na niekoľkých autách. Nebolo kde parkovať, tak zastali, kde sa len dalo. Na tráve, na chodníku aj pred smetnými košmi. To tu bolo normálne, že sa stálo hocikde. Už sa nad tým privierali oči. Ľudia si nevšímali, že tráva pod autami už nerastie a zem je čierna od vytečeného oleja. Ale autíčko musí niekde prespať. A ďalej ako dve minúty od domu nikto parkovať nebude. To je ďaleko. Prejsť v dnešnej dobe pešo takú diaľku je nemysliteľné.
Párty začala klasicky, tak ako všade a vždy. Niekto pokračoval v alkohole, iní si išli zahúliť. Ani som nevnímal čas. Zhúlil som sa zase raz poriadne a nevedel som, čo sa okolo mňa deje. Bolo to všetko ako rozmazaný film. Viem, že mi susedia boli búchať na dvere, nech sme konečne ticho. Jediné čo som spravil bolo, že som im s neprítomným pohľadom zabuchol dvere pred nosom. Tuším u mňa bola aj polícia, ale to som prespal. Nevedel som, či z toho nebudem mať nejaké nepríjemnosti, alebo ako sa z toho vykecali. Vôbec neviem. Ani si nie som úplne istý tým, že u mňa polícia bola. Možno sa mi to len snívalo, alebo len niekto spomenul, že by sa také niečo mohlo stať a v mojej unavenej hlave sa to takto doplietlo.
Keď som sa zobudil a prebral natoľko, že som aj vnímal čo sa deje okolo mňa, tak už bol byt prázdny. Bol som rád, že všetci odišli, lebo som si chcel ísť ľahnúť do postele. Keď som sa poobede prebudil vyspatý a konečne čistý od všetkého alkoholu a trávy, čo som večer a v noci do seba dostal a chcel som upratať, našiel som niečo divné na sklenenom stolíku. Nejaký biely prášok. Ale nič to so mnou nespravilo, že u mňa boli tvrdé drogy. Bral som to normálne. Iba som to utrel, poupratoval a v podvečer som už o tom ani nevedel. Veď prečo by ma to aj malo trápiť. Droga ako droga. Ak chcú, nech si to kľudne berú. Ja s tým nemám problém. Len keby si to upratali, aby som s tým nemal robotu, by bolo lepšie. Ale už to bolo jedno, už boli preč a aj biely prášok cestoval kanálom medzi krysy.
Komentáre