Nakoniec s tým museli súhlasiť, či chceli, alebo nie. Poobede som sa zbalil a vypadol preč z nemocnice. Lekár mal pravdu, bol som zoslabnutý a to poriadne. Ledva som kráčal, párkrát som si musel sadnúť na chodník, aby som si oddýchol. Ľudia sa na mňa dívali, ako keby som bol opitý. Cítil som ich opovržlivé pohľady. Nevedeli, čo som pred pár dňami prežil. Oni videli len to najhoršie a bolo im jedno, aká je pravda. Ich to nezaujímalo. Trápilo ich len to, ako doma potom budú nadávať na opilcov, čo už aj poobede ledva chodia, nieto ešte, ako to bude vyzerať večer.
Išiel som do bytu, lebo som nevedel, kde inde by som mal ísť. Ale bol som rozhodnutý, vrátiť sa naspäť do predošlého domova. Tam kde som mal priateľov, kde to poznám, kde mi každý kút niečo hovorí. Lavička, kde som prvýkrát pobozkal dievča, krčma, kde som prvýkrát dostal bitku a domov išiel s monoklom. Každý krok doma mi niečo pripomínal. Každý meter sa mi spája s nejakou udalosťou.
Tu ma už nič nedržalo. Neváhal som ani minútu a začal som jednať. Rýchlo som predal všetko, čo som nemal ako zobrať domov, alebo som si myslel, že to už nikdy nebudem potrebovať. Toto mesto som už nenávidel. Nechcel som naň žiadne spomienky. Najradšej by som bol, keby som sa zobudil a zistil, že to bol len zlý sen. Preto som aj všetky predmety, ktoré by mi toto všetko pripomínali rozpredal, alebo porozdával. Veľa ľuďom bolo aj zvláštne, prečo to robím, ale nevyjadroval som sa k tomu. Len som im to dal a rýchlo som od nich išiel preč. Nemal som chuť sa s nimi o tomto, ani o niečom inom rozprávať. A najhoršie bolo, že som už stromy ako stromy ani nevidel. Radšej som sa ne teda nedíval. Ešte predtým, ako som odišiel domov, som si tam našiel byt. Nechcelo sa mi prespávať niekde po lavičkách a ani kamarátov som nechcel otravovať. Ani som nevedel, koľkí tam ostali a či tam vôbec niekto z nich ostal. Musel som ísť do podnájmu, veľa peňazí mi neostalo, aby som si kúpil niečo vlastné. Bol som rád, že mi ostalo aspoň niečo na zaplatenie prvých nájmov a kúpenie si zopár vecí do bytu, aby som nemusel spávať na zemi. Nakoniec som si našiel garsónku. Bola maličká, ale mne to nevadilo. Bolo mi srdečne jedno, kde budem spávať a keď budem chcieť zmeniť miestnosť, ešte vždy môžem ísť na záchod. Niežeby som sa tam chystal tráviť veľa času, nechcel som si prespať polku života sedením a čupením do Biba, prípadne čítaním správ, ktoré ma aj tak nezaujímali. A malé byty majú ešte jednu výhodu. Veľmi rýchlo sa dajú upratať. Nie je veľa miesta, kde by sa dal dať bodrel a keď už nejaký je, tak sa veľmi rýchlo uprace.
Keď už bolo všetko pripravené a ja som mal všetko pobalené v ruksaku, sadol som do autobusu. Auto som už tiež dávno nemal, predal som ho, aby som mal na drogy. A aj tak som veľmi dávno nešiel autobusom. Aj mi to celkom chýbalo. Bola to celkom pekná zmena. Vytiahol som knihu a začal som si čítať. Keď sa mi už nechcelo, tak som pozeral z okna na to, ako sa mi mihá svet pred očami. Chvíľkami som sa pristihol, ako som nalepený nosom na skle a len tak sa dívam, ako malé dieťa. Nemyslieť na nič a dívať sa na krásy prírody za oknom, to bolo mojím dávnym snom. Zaumienil som si, že budem chodiť častejšie na takéto výlety. Veľmi dobre sa pri tom oddychovalo a aj myšlienky sa utriedili do svojich chlievikov tak ako mali byť.
Konečne sme došli domov. Vystúpil som z autobusu a ledva som sa hýbal. Nohy mi úplne stuhli. Ale po pár krokoch ma to prešlo. Kráčal som do môjho nového kráľovstva, kde som sa mal stretnúť s domácim. Bol to príjemný mladý muž. Podpísali sme zmluvu, na ktorej sme sa mailom dohodli. Dal som mu nájomné na dva mesiace dopredu, on mne kľúče a pobral sa asi za svojou milovanou manželkou k večeri, potom si asi sadol k telke k futbalu, díval sa ako hrajú a sníval, aké by to bolo krásne, keby sa tam aj on mohol postaviť a hrať s nimi. Kričať „GÓÓÓL!“, keby ho dal a pobehovať ako šialený po ihrisku.
Byt bol celkom útulný. Nábytok síce nič moc, ale bol, posteľ pohodlná a všade ticho a pokoj. To bolo to pravé, čo som potreboval po dlhej ceste. Dal som si sprchu a zaspal som s pocitom, že som zase spal doma.
Na druhý deň som sa išiel prejsť. A hlavne pohľadať si nejakú robotu. Cestou som stretol Peťa. Ani si nepamätám, kedy som ho stretol naposledy. To bolo už dávno, pradávno. Bol to neskutočný pocit. Zase vidieť niekto známeho o ktorom všetko viem a aj on vie všetko o mne. Pred ktorým nemám žiadne tajomstvá. Hneď som ho pozval na pivo. Vedel som, že hľadanie roboty sa týmto skončilo. Ale nevadilo mi to. Bol som hladný po novinkách. A kde sa lepšie hovorí, ako pri pive, pri ktorom sa človek uvoľní a nechá ústa samé hovoriť o radostiach, starostiach a problémoch. Zaviedol ma do jedného baru. Mesto sa troška pomenilo, odkedy som sa stadeto odsťahoval. Nové krčmy vznikli, staré zanikli, zmenili sa majitelia a začali do nich chodiť iní ľudia. Ale dobrá krčma sa vždy a všade nájde. Sadli sme si do jedného menšieho baru. Vôbec som ho nepoznal. Cestou sme sa nejako veľmi nerozprávali. Nebolo veľmi o čom. Veľké veci sme si chceli nechať na potom a malé toho druhého aj tak nezaujímali. Konečne doniesli pivo, konečne sa nám jazyky rozviažu.
„No hovor. Čo je v tejto diere nového?“ začal som sa vyzvedať.
„Ani toho veľa nie je. Ani neviem, kedy si poriadne odišiel, ani prečo si to vlastne odišiel. Nikomu si nič nepovedal o tom, čo sa ti stalo. Nemali sme o tebe žiadne správy, aj sme sa báli, že sa ti niečo stalo, ale keď sme na cmiteri nevideli žiadny kameň s tvojím menom, tak sme si len povedali, že ťa zase niekde život odvial. Len sme sa všetci modlili, nech sa ti nestalo nič vážne a si v poriadku, kdekoľvek si na svete.“
„Potreboval som súrne zmenu. Bolo mi tu zle, nevedel som to tu vydržať.“
„Prečo si sa potom vracal, keď ti tu bolo tak zle?“
„Lebo som potreboval starých známych. Tam to bolo oveľa horšie ako tu. A aj som si tam uvedomil, ako veľmi mi chýbate. Bol som tam na dne, ale nechcem o tom veľmi rozprávať.“
Peťo sa na to ani nepýtal. Vedel, že keď nechcem o niečom rozprávať, tak to zo mňa aj tak nedostane nijakým spôsobom.
„Tak čo je tu teda nového? Ešte som sa od teba nič poriadne nedozvedel.“
„Fúú, veľa toho je. Vieš, že Mirka zomrela?“ opýtal sa ma. Chvíľku som naňho čumel, ako ochromený. Ťažko sa mi to predychávalo. Tá milá čašníčka, čo nás toľkokrát dostala zo srabu je mŕtva. Po chvíli zo mňa vypadla iba jedna veta.
„Čo sa jej stalo?“
„Nešťastná láska. Rozišla sa s priateľom. Začal ju podvádzať, tak sa obesila. Niekoľko dní jej nebolo, až potom ju dáky cyklista našiel, ako sa hojdá na strome. Chlapovi z toho tiež tak trocha preplo. Ale už som ho dávno nevidel, tak to možno predýchal.“
„A čo Lucka? Nevieš niečo o nej?“
„Nie, starý to veru neviem. Párkrát som ju videl, ale ani sme sa nerozprávali. Ale mala by byť už v škole. Skús je zavolať.“
„To bude troška problém, všetky čísla som stratil. Nemám ani jedno. To vieš, ja si ledva pamätám svoje číslo, nieto, aby som si pamätal ešte iné,“ zaklamal som, lebo som nechcel povedať, že som všetko schválne zmazal.
„Čo si vlastne celý čas robil? Mal si dáky super flek a zarábal si milióny? Flákal sa po svete?“
„Ale kde by som ja také niečo robil. Iba také blbosti som robil. Aby som sa uživil. Však vieš, že mne zase tak na postavení nezáleží.“
Odrazu, ako keby sa rozšírila správa, že som sa vrátil, začali prichádzať starí známi. Nepostrehol som, že by Peter vytiahol mobil a niekomu zavolal, alebo napísal SMS. Najskôr sa mi to nepáčilo, ale potom som bol veľmi rád. S každým som si musel pripiť. Bolo to super, byť zase doma, kde ma každý pozná, kde sa nemusím báť, že ostanem bez eura, pretože sa môžem spoľahnúť, že mi niekto pomôže, že u niekoho prespím, keby bolo najhoršie. Z malého posedenia pri pive sa stala veľká párty. Známi prichádzali a odchádzali. A ja som tam sedel a rozprával sa s nimi. Občas mi bolo až do plaču, keď som videl, koľko ľudí prišlo a ja som všetkých poznal. A každý z nich prišiel len kvôli tomu, lebo som prišiel ja. Aj keď na druhý deň mala ísť väčšina z nich do roboty a doma mali určite čo duchaplnejšie robiť, prišli aspoň na jedno pivo. Najviac prekvapení boli čašníci. Podľa toho, čo som sa dozvedel, tento bar nebol veľmi obľúbený, veľa ľudí sem nechodilo a odrazu sem príde neznámy týpek, o ktorom doteraz nič nevedeli, v živote tu nebol a krčma sa naplní na prasknutie. A pri tom to nie je ani žiadna hviezda filmu, ani hudobník, len obyčajný človek, ktorý tu nejaký čas nebol.
Ten večer som sa riadne opil. Ako za starých dobrých čias. Ale telo to už tak nezvládalo, ako kedysi, keď som mohol piť aj týždeň v kuse a stále som bol vysmiaty. Ráno ma riadne bolela hlava a ledva som vstal. Aj to som rovno utekal na záchod, vyvracať sa.
Keď mi bolo ako tak dobre, išiel som konečne na druhý pokus hľadať robotu. Skúsil som niekoľko barov, či by tam nechceli barmana. Tá robota ma stále bavila. Nevedel som si predstaviť, že by som robil niečo iné, ako je toto. Aj keď to bola náročná robota. Hlavne s opitými to bolo často dosť ťažké. Ale aj tak som to miloval a čím dlhšie som to robil, tým viac som to miloval. Išiel som sa pozrieť aj do môjho starého baru, kde som robil predtým, ale bol zatvorený. Všetko sa tu pomenilo. Bol som ako v novom meste. Asi po pätnástich baroch a krčmách som našiel jednu, kde niekoho hľadali. Na plat som sa opýtal len tak formálne. Bolo mi jedno, koľko dostanem, potreboval som súrne robotu, lebo peňazí bolo málo. Bol som chudobný, ako kostolná myš. Bar, teda skôr krčma, to bola slušná. Ale nedalo sa to porovnať so starou robotou. Tu chcel každý len pivo. Maximálny miešaný drink tu bolo pivo s borovičkou. Len občas nejaké mojito. Takto ľudia prichádzali o chute, ktoré mohli objaviť miešaním rôznych druhov alkoholu. Ale to pre nich nebolo dobré, z toho by sa opili veľmi draho. A im išlo o opitie, nie o vychutnávanie si zaujímavej chute.
Pomaly som žil ako predtým, len s tým rozdielom, že som bol postihnutý drogou. S tým už budem musieť žiť stále. Úplne sa od nej nedá odtrhnúť. Keď je raz vo vás, občas sa prihlási a pošle do mozgu myšlienku: Čo to tak ešte raz skúsiť? A záleží len na človeku, či je silnejší ako toto vábenie, alebo podľahne a dostane sa za krátky čas tam, kde bol predtým.
Komentáre