Na druhý deň som dostal SMS od mojej lásky. Je vraj veľmi chorá, cíti sa, ako keby ju prešiel parný valec. To znamenalo, že ju neuvidím asi dlho. Už jedna hodina bez nej, bola pre mňa ako najhoršie mučenie sveta. Srdce mi za ňou pukalo a praskalo. Nevedel som si pomôcť, stále som na ňu myslel. A čím bola odo mňa ďalej, tým to bolo pre mňa horšie a mučivejšie. Najhoršie na celej veci bolo, že som musel sedieť v robote a nebyť s ňou v čase, keď ma najviac potrebovala. Nemohol som ju teraz držať za ruku, dať jej obklad na čelo, alebo podať pohár vody. Bol som úplne bezmocný a z celej veci znechutený.
Poobede ma prišiel navštíviť Marek. Bol to ten najväčší ušomranec, akého som kedy poznal. Každému s tým liezol na nervy. Nič preňho nebolo dobré. Jedna z príčin bola aj to, že nikde nerobil a trávil veľa času zatvorený doma, medzi štyrmi stenami. Ale ani von nechcel ísť, keď sme ho zavolali. To bolo na tej veci najhoršie. Sám sa z toho nechcel dostať. Netešilo ho ani to, že ho niekto volá von, ani to, že sedí doma. Keby sa dal zhmotniť pesimizmus, vyzeral by presne ako on. Avšak toto bolo ešte horšie a aj depresia by z neho dostala depresiu.
„Ahoj. Už som to doma nemohol vydržať, keď je tak pekne vonku, musel som ísť na chvíľu von sa poprechádzať,“ začal hneď na mňa. Hneď mi prebehlo hlavou, na čo ide za mnou, keď je vonku tak krásne, ako hovorí. Mal ostať tam a nie mi tu ešte nervy zožierať, práve teraz, keď mi bolo najhoršie za posledné obdobie. Nepotreboval som si privodiť ešte horšiu depresiu, ako som mal. „Čo si chcel tento piatok?“ opýtal sa ma. To bolo jeho. Nezodvihnúť telefón, neodpovedať na správy, len po čase sa opýtať, čo som chcel.
„To bolo už minulý piatok a chcel som vedieť, či nepôjdeš na chvíľu von.“
„Nechcelo sa mi. Nechce sa mi tak ďaleko chodiť, až do mesta.“
Toto bola ďalšia jeho špecialita. Ak už niekde ísť, tak iba tak, aby sa nemusel nachodiť. Bolo preňho veľa, ísť len pár metrov do blízkej kaviarne. Aby sa náhodou neunavil. Však iba mesiac sedel pri počítači a prdel do stoličky. Nič iné ani doma robiť nemohol.
„A tiež som si nevšimol, že mám správu. A čo ty, čo máš nového?“
„Ále, v podstate nič nového, stále je všetko po starom. Taký životný stereotyp. Z roboty domov, potom Lucka a tak. Ale je to dobré, mám presne, čo som chcel. Som spokojný s životom. A ty ako?“
„Čo ti budem hovoriť. Stále bez práce, stále doma. A keď už idem na dáky pohovor, tak chcú iba nejakú prax. A skade ju mám akože nabrať, keď ma nikde nechcú. Je to strašné.“
„Kde všade si už hľadal?“
„Len tu niekde v meste.“
„A čo nejdeš niekde inde, keď tu nič nevieš nájsť? Nemusíš sa hneď presťahovať. Môžeš len dochádzať. Teraz sa to normálne robí, že sa za prácou ide do ďalšieho mesta. Spoje sú dobré, s tým nie sú žiadne problémy.“
„Keď ja neviem.“
„Čo nevieš? Si mladý, pokiaľ viem, aj slobodný, nič ťa tu nedrží. Máš toľko možností, tak prečo ich nevyužiješ? Koľkí by aj chceli, ale nemôžu, lebo majú kadejaké záväzky. Skús a uvidíš.“
„Asi máš pravdu, ešte chvíľu počkám a potom, ak sa nič nebude diať, tak to pôjdem skúsiť aj niekde inde.“
„Na čo do riti čakáš? Čím dlhšie čakáš, tým horšie to je.“
„Keď nemám peniaze na začiatok.“
„To nie je problém, ak dáke potrebuješ, tak ti požičiam. Aj úrok v moje banke je prijateľný. Jedno pivo na mesiac. To sú férové podmienky. Nemyslíš?“
„Dík, však niečo už vymyslím. Ale najradšej by som chcel v niečom podnikať, aby som si zarábal sám na seba.“
Toto bola asi choroba každého nezamestnaného. Nemal čo robiť, nemal peniaze, ale mal kopec času na premýšľanie. Najhoršie bolo, keď videli, ako niekto rýchlo zarobil. Tomu závideli všetko. Pritom nevidia, že aj on tiež musel nejako začať, nesedel len doma a na druhý deň si nekúpil limuzínu. Nebolo to len tak. Najskôr musel byť nejaký poriadny nápad a aj tak neexistoval taký nápad, ktorý by bol na rýchle zbohatnutie. Bolo to niečo, čo im pomohlo pri robote, zaujímalo ich to, mali to ako koníčka. A postupom času sa z toho stal fenomén, na ktorom sa dalo zarobiť. Najviac sa chytali takýto ľudia internetu a počítačov. Lebo tam bolo ľahko vidieť, ako sa dá zbohatnúť. Microsoft, google, yahoo, facebook, twitter, to všetko sú firmy, ktoré majú veľký obrat a na začiatku to boli len nadšenci. Ale bolo to pre nich ťažké, dostať sa hore. Museli sa pretĺkať, byť stále lepší ako konkurencia, aby mohli niekam napredovať. To že zbohatli, to bolo viditeľné až potom. Ale nie na začiatku. Taká firma, alebo jednotlivec asi ani neexistujú, ktorí by hneď zbohatli a bez námahy.
Strašné pre nich je aj keď niekto prezentuje pred inými svoje bohatstvo. Nechápem, prečo ich to tak hnevá, že je niekto bohatý. Keď na to má, nech si kúpi zlaté hodinky. Nech sa vozí na drahých autách, keď ho to robí šťastným. Je zbytočné zaťažovať sa tým, že on je strašne bohatý a ja nie. Že on aj tak iba kradne, alebo niečo zdedil po otcovi. Táto závisť je strašná, celých nás spaľuje. Potom len hľadáme spôsob, ako sa dosť k peniazom, aby sme si aj my mohli všetko dovoliť. Aby sme aj my mohli byť ako oni a ďalší sa na nás mohli pozerať zdola. A na čo je to dobré, takto robiť všetko len pre peniaze? Každý si povie, že keď ich už bude mať dosť, tak prestane robiť a začne si užívať. Ale to tak ľahko nejde. Len tak prestať robiť a len míňať. Keď už majú nejaký štandard, tak ho chcú ešte zvyšovať, potom zistia, že pár ľudí je na nich závislých a oni si nemôžu dovoliť, pripraviť ich o peniaze, lebo oni nie sú tak bohatí, ako oni a nemôžu len tak skončiť s robotou.
Lepšie je, zmieriť sa s tým málom, čo človek má a snažiť sa prežívať život tak krásne, ako sa len dá. Nie je potrebné ísť na drahú dovolenku, len aby sa človek mohol pochváliť, koľko to všetko stálo. Krásna dovolenka sa dá prežiť aj lacnejšie a pritom krajšie, ako za veľa peňazí. Stačí trocha odvahy a nájsť si miesto, ktoré je krásne a tam ísť. Popozerať si miesta a veci kam sa normálne nechodí. Spoznať nových ľudí, ktorých už síce nikdy potom nestretnete, ale spomienka na nich vás bude sprevádzať celé roky. A keď sa vrátite, budete mať lepší pocit, ako z nejakej strašne drahej dovolenky, ktorá vám zoberie iba tri roky života, lebo je pred ňou stres. Treba na ňu našetriť veľa peňazí, lebo chcete to najdrahšie. A čo na tom, že sa vám to až tak nepáčilo. Ale máte sa čím chváliť, koľko ste minuli za týždeň. Na nej chcete mať všetko, tak ako ste si to vysnili, lebo ste si za to zaplatili a hľadáte každú chybu, na ktorú by ste sa mohli sťažovať. Lebo len bohatí sa sťažujú, chudobný sa radšej niekde schová, lebo nemá moc a nemôže sa sťažovať. A po tomto všetkom utrpení, keď človek konečne dôjde domov, potrebuje ďalšiu dovolenku na zotavenie sa z tej predošlej.
„Tak skús niečo. Začneme spolu, aby si nebol sám,“ prestal som rozmýšľať. Zapojil som sa len tak, ani som nevedel, či niečo hovoril alebo nie. Ale hneď som presne vedel, čo odpovie. Že čo to asi tak má byť? Že ho nič nenapadá a bude nasledovať obvyklý monológ o nespravodlivom svete. Ale taký tento svet je a iný už nebude.
Po asi hodine a jednom pive sa radšej pobral domov. Zo slovami, že nerobí a nemá peniaze. Že by som to mal ja zaplatiť, však ja robím a on nie. Hlavne, že pospomína, kde všade sa bol najesť a ako tam je draho. Ale čo človek nespraví pre kamaráta. Aj to jedno pivo mu zaplatí, aj keď mu prispievam každý mesiac zo svojich daní na jeho podporu. A bol som aj rád, že už ide preč. Mal som ho dosť na ďalší mesiac dopredu. Toľko frflania, čo on stihne za hodinu, to asi nikto nedokáže. Na tomto by mal zarábať. Znechutiť človeku celý týždeň. Vynášalo by mu to milióny. Ale to by tiež musel niečo pre to spraviť. A kým robota nepríde za ním, tak on sa nepohne z miesta. Bude len doma sedieť. Bude z neho stále to malé depresívne klbko nešťastia.
Nevedel som, čo mám robiť, keď som bol sám bez Lucky. Keď tu bola, tak som mal dôvod sa na niečo tešiť. Na to, že budeme spolu večer, alebo že príde za mnou do roboty. Ale aj pocit, že ju uvidím trebárs až zajtra, bol lepší ako teraz, keď som nevedel kedy. Jej stav sa totiž zhoršil. Lekár zatiaľ nevedel, čo jej je. Ale vraj to nie je nič vážne. Len niečo bežné.
Raz som sa len tak túlal mestom. Chcel som si kúpiť nové tričko a niečo pre moju lásku, nech sa niečomu poteší, keď ju prídem navštíviť cez víkend. Mala strašne rada plyšákov. Zrazu ma zastavil divne vyzerajúci pán. Povedal by som, že bol asi z Indie.
„Dobrý deň. Neruším vás?“
„Dobrý deň. Nie, nerušíte. Dnes mám kopec času.“
„Chcel by som vás zoznámiť s našou komunitou, ak vám to nebude prekážať.“
„Nie, v pohode. Rád sa s vami porozprávam, ale nie tu. Nepôjdeme niekam na čaj? Pozývam vás.“
Táto odpoveď ho veľmi prekvapila. Väčšina ľudí o takýto rozhovor vôbec nemá záujem a ak áno, tak sa iba na ulici narýchlo porozprávajú, ale na čaj nikdy nikoho neznámeho nepozývajú. To stojí peniaze a to si nikto nemôže len tak dovoliť. Ale ja som mal veľkú chuť na čaj. Smädný som bol ako ťava. A prečo neísť s niekým, s kým sa dá ešte aj porozprávať? Zaviedol som ho do čajovne, kde som rád chodieval. Bolo doobeda, takže tam nikto nebol a my sme mali čas v kľude si pokecať.
„Toto ma milo prekvapilo. To vaše gesto,“ začal mních, alebo ako ho nazvať.
„To je v poriadku. Rado sa stalo. Nebudeme predsa stáť niekde vonku, v tom hluku, keď tu je taký božský pokoj,“ ani som si neuvedomil, čo hovorím, mohlo to byť v jeho ponímaní rúhanie a ja som nechcel nikoho uraziť.
„Ste veriaci?“ začal na mňa hneď zostra.
„Ako sa to vezme. Je to v mojom prípade také nejasné. Nie som ani katolík, ani žid, či hinduista. Nepatrím k žiadnej cirkvi, ak sa to tak dá povedať.“
„Ale v Boha veríte, aj keď podľa vašich slov nepatríte k žiadnej cirkvi.“
„Ani to nie je také jednoznačné. Neviem, či verím, alebo nie. Nemám žiadny dôkaz na to, že boh existuje.“
„Akože nie je dokaz? Však sa pozrite okolo seba.“
„Pozerám sa a nikde ho nevidím.“
„Len sa lepšie pozrite.“
Nechápal som kam tým mieri a nechcel som tu robiť zo seba niečo strašné, ale po mysli mi chodili strašné blbosti. Radšej som si teda zahryzol do jazyka, aby som bol ticho.
„Ako je možné, že sme tu? Viete to vysvetliť?“
„Ako to myslíte? Nerozumiem tejto otázke.“
„Myslím, ako je možné, že tu sedíme?“
„Jáj, tak to jednoduché,“ na chvíľku som sa zastavil, ale potom som pokračoval. „Zase tak jednoduché to nie je. Ale podstata je evolúcia, podľa Darwinovej teórie.“
„Myslíte tú, že sme z opice? A podľa vás, skade by boli tie opice? To viete povedať?“
„Tiež evolúciou a tak by sme mohli ísť stále ďalej a ďalej, až by sme sa dostali k baktériám.“
„A tie sa tu kde vzali?“
„Podľa zase dákej teórie, to bola náhoda. Vznikli zlúčením niektorých chemikálií. Aj keď na náhody neverím.“
„Keď neveríte na náhody, tak ako je to možné? A je to vôbec možné?“
„Podľa niektorých je to možné. Však vedci už umelo vytvorili zlúčeniny, ktoré obsahuje ľudské telo. Poznajú našu DNA, vedia klonovať.“
„To je pekné, že to vedia, ale to je podľa nás asi tak všetko, čo dokázali.“
„To je viac než dosť. Nemyslíte?“
„Nie, nie je. To je nič, čo dokázali. Presnejšie, nič nedokázali. Nedokázali stvoriť život a o tom sme sa teraz rozprávali.“
„Ale stvorili. A čo také umelé oplodnenie? To nie je stvorenie života?“
„Tak to ani náhodou nie. To sa veľmi mýlite, mladý muž. Nestvorili život, oni len vybrali živé bunky z dvoch tiel a spojili ich v miske a potom dali zase matke do maternice. Spravili len taký malý pohlavný styk mimo tela. Oni nestvorili ani spermiu, ani vajíčko, proste nič.“
„A čo také klonovanie? To nie je stvorenie nového života?“
„Ani to nie je. To je tiež len zobratie živých buniek z jedného tela, trocha upravených a daných do ďalšieho. Počuli ste, že by spravili niečo skutočne živé z neživého?“
„Nie, to som ešte nepočul. Ale je možné, že to dokážu.“
„A viete, že raz dokážem vyskočiť na Mesiac?“
Musel som sa pousmiať tej predstave, ako sa mních rozbieha a vyskakuje. Ako sa jeho rúcho vlní, ako letí cez atmosféru, potom stratosféru, cestou míňa družice, ISS a dopadá na Mesiac do Mora večného pokoja. Ako sa rozvíri okolo neho prach.
„Nie, tomu by som asi neveril. Keď sa pozriem na vaše brucho, tak tomu neverím.“
„Tak ani ja neverím, že niečo dokážu vedci. Neverím, kým to neuvidím.“
„Tak ako potom môžete veriť v Boha, keď vedcom neveríte, že oni to dokážu a Bohu to veríte.“
„Ale Boh bol pred nami a kto iný by to mal dokázať?“
„A čo ak na zem dopadol meteorit, kde boli baktérie a tie sa tu začali rozmnožovať a potom sme z toho vznikli my.“
„A tie boli skade?“
„No predsa z vesmíru.“
„A ten ?“
Už ma to pomaly prestávalo baviť, stále len to isté dookola. Ale ja som sa nedal a chcel som pokračovať. Začalo ma zaujímať, kde sa môžeme ešte dostať.
„Nemôžete poprieť, že vesmír vznikol z veľkého tresku. To je dokázané,“ povedal som s veľkou istotou, ale sám som nevedel, či to je naozaj dokázané, tak aby tomu všetci uverili.
„A pred veľkým treskom čo bolo? To vám vedci nepovedali?“
„Nie, to asi ani sami nevedia. Zase majú teórie ...., „ tento raz som nevedel, ako mám pokračovať, zahnal ma do kúta. Keby sme boxovali, tak je to pre mňa o chvíľu KO.
„To sú len teórie, nič viac nič menej. Ale presne nevedia ani oni, ako to je, aj keď majú teórie. Už len to slovo, že je ich viac naznačuje, že nevedia, kde je vlastne pravda.“
„A vy viete, kde je pravda? Pred rokmi sa vravelo, že nebo je hore a anjeli sú na obláčikoch, sedia na nich a hrajú na harfičke. Potom išiel človek vyššie a vyššie a nič nevidel. Tak potom kde je váš Boh?“
„Predsa všade, len vy ho nechcete vidieť, ste zaslepený svojim presvedčením a neviete to pochopiť. Čo nevidíte, tomu neveríte. Je to tak?“
„V podstate áno, nemám na to žiadny hmatateľný dôkaz.“
„Veľmi ho na to potrebujete?“
„Aj áno. Chcel by som mať, dalo by sa povedať, že v rukách niečo, čo by ma uistilo, že Boh je. Však si ho neviem ani len predstaviť. A nikto si ho nevie prestaviť, nikto nevie ako vyzerá.“
„To je preto, lebo máte, alebo lepšie máme, obmedzené myslenie.“
„Ja mám veľmi dobrú predstavivosť.“
„Nie, nemáte. Predstavte si meter. Máte to?“ povedal. Nevedel som, kam tým mieri.
„Áno, mam to. To si v pohode prestavím.“
„Dobre, tak teraz si predstavte kilometer, tisíc kilometrov a napokon svetelný rok. To už si asi neviete prestaviť.“
„Nie, to neviem.“
„A môžeme ísť ešte ďalej a to aj s hmotnosťou, teplotou, ale aj nami. My vieme len to porovnať, čo sami poznáme, čo vidíme a hmatáme. Keď si predstavíme tvora, tak to musí byť niekto, ako my. Z mäsa, kostí, mať DNA a tak. A nepripúšťame si, že by mohli byť aj iné tvory, ktoré nie sú ako my. Čo my ani nevieme, čo to je. Nevidíme ich, necítime, nevieme, že tu sú a preto tvrdíme, že tu nie sú, ale pritom môžu byť. To nemôžete poprieť.“
„Ale ani vy potvrdiť.“
„Nie, to nemôžem, ale nevravím, že tomu tak nie je. Lebo tá možnosť tu stále je, že tu nie sme sami. Možno je to ďalší tvor, čo sedí povedzme na lyžičke a smeje sa nám, že ho nevidíme. Alebo ani on nás nevidí a tvrdí, že je sám. A to je chyba, povedať rovno, že niečo nie je, len preto, že na to nemáme dôkaz. Ten dôkaz budeme mať vtedy, keď budeme vnímať úplne všetko na svete, a nielen to, čo sme schopní vnímať.“
„Tým chcete povedať, že Boha nemôžeme vidieť?“
„Áno, presne tak, ale nemôžete povedať že nie je.“
„A tak isto vy nemôžete povedať, že je.“
„Áno, v podstate áno, ale podľa nás je. Je v nás, je všade okolo nás. Len my ho nevidíme, ale môžeme cítiť jeho lásku.“
„Láska sa nedá cítiť.“
„Dá sa. Vo svojom srdci ju cítite.“
„Ale nie voči Bohu. Skôr voči životu.“
„Ako viete, že život nie je aj Boh? Poviem to vašimi slovami. Máte na to dôkaz?“
„Takto, ale tvrdíte, že ani vy nemáte dôkaz. V podstate všetci žijeme v neistote, či to tak je. Či to čo vravíme a hlásame, je pravda alebo nie.“
„My vieme, že máme pravdu.“
„Dokážte mi to.“
„Neviem, ako vás presvedčiť, keď sa nechcete nechať presvedčiť.“
„Ani sa nikdy nedám presvedčiť, lebo každý má pravdu v sebe. Každý si to nejako inak vyloží, aký je vlastne život, čo je zač. A nemôžete mi povedať, že to tak ako to ja vravím, nie je, lebo predsa aj vy máte obmedzené myslenie a tiež neviete povedať presne, kde je pravda. Lebo pravda nie je a pritom je všade. Každý jeden sami seba klameme a pritom hovoríme pravdu.“
„To ste zaujímavo povedali, niečo na tom bude.“
Ani sme si nevšimli, ako ten čas rýchlo ubehol. Ale asi ani jeho a ani mňa to neprestalo baviť, objednali sme si teda ďalší čaj. Bolo to podľa mňa nerozhodné, lebo sme ani jeden nepresvedčili druhého o svojej pravde.
„Boli ste niekedy v kostole?“
„Nie a ani sa tam nechystám. Cirkvi sa mi nepáčia, nedávajú útechu, nedávajú podľa mňa úsmev. Vídaval som ľudí, ako idú do kostola a ani jedného som nevidel ísť so smiechom. Išiel som okolo kostola a nepočul som z neho smiech. Ak chcem ísť do kostola, tak musím ísť slušne oblečený, hoci sa v tom necítim dobre. Keby som prišiel v roztrhaných gatiach, tak ma babky ubijú modlitebnými knižkami. To nie je pre mňa. Ak by som už mal veriť, tak nebudem chodiť do kostola Ak sa mám Bohu prihovárať, poviem mu to osobne a kdekoľvek, nepôjdem s tým do kostola.“
„Ani pozrieť by ste sa nechceli?“
„Ani nie, ďakujem. Mne stačí aj táto čajovňa, kde je dobrý čaj, krásne prostredie a ešte krajšia obsluha. Toto mi k životu aj stačí. A ešte moja láska Lucka samozrejme.“
„Nebol by svet krajší, keby sme boli všetci veriaci a neboli medzi nami rozbroje?“ skúsil to mních na mňa z inej strany.
„Nie, podľa mňa nebolo. Lebo keby sme boli všetci veriaci a verili by sme v jedného Boha, tak by sme mohli, ako nedokonalé bytosti na niečo zabudnúť a rokmi by sme sa stali otupenejšími. Zabudli by sme niektoré veci, niečo by sa časom prekrútilo, tak ako je to už veľmi dávno známe. Koľkí dobyvatelia boli pred tým považovaní za vrahov a postupom času sa zmenili na dobyvateľov, ľudí, čo niečo dokázali a nie tých, čo pôsobili utrpenie. Takto keď máme každý trocha odlišný názor, vieme sa rozprávať, pohádať sa o tom....“
„Ale hádanie sa, to nie je dobré. Načo je to dobré?“
„Podľa toho, aká je to hádka. Ak je to hádka na úrovni, keď sa niekto s prehľadom háda, keď nie je krik a namiesto nadávok sa používajú skôr normálne argumenty, je možné sa posunúť niekam ďalej. Aj teraz, keď tu takto sedíme, tak sa hádame. Len to nie je tá pravá hádka, na akú sú ľudia zvyknutí. Toto je hádka dvoch kultivovaných ľudí.“
„Ale takto, ak sa aj nájde správna odpoveď na dáky problém, je možné, že sa tou vašou hádkou stratí správne riešenie. Dotyčný pod tlakom ostatných dostane strach a zmení názor.“
„Aj to sa už určite veľakrát stalo. Ale vtedy ľudstvo na dané riešenie ešte nebolo pripravené. To bol človek, čo predbehol dobu, ale aj to pomohlo. Už len to, že povedal niečo, čo sa vymykalo pravidlám niekomu pomohlo, aby o tom začal rozmýšľať. A to je dôležité. Aby ľudia mysleli a nezmierili sa s jedným riešením. A pravda možno niekedy vyjde na svetlo a možno nie. Ale o tom je život. A dalo by sa povedať, že to možno chce aj Boh, aby sme rozmýšľali a nielen slepo verili. Aby sme mali zaujímavý život. Ako vy vravíte, Boh vie, prečo to robí. Tak je to podľa mňa aj v tomto prípade. Chce, aby sme existovali s takýmito rozdielnymi názormi a našli si každý tú svoju pravdu. Aby sme sa občas pohádali a aby sme tým svoje myslenie posunuli zase o niečo ďalej. Preto je aj svet taký krásny, že je rôznorodý. A takto to podľa mňa aj chcel Boh, alebo príroda, alebo to volajme, ako len chceme.“
„Vy teda tvrdíte, že to, že jestvujú veriaci s viacerými náboženstvami a že sú neveriaci je dobré? Že to tak chcel Boh?“
„Podľa mňa určite áno. Keby to tak nechcel, ak vravíte, že je všemohúci, tak by to zmenil, ale on nechce, aby sa to zmenilo. Chce aby sme na to sami prišli. Preto by sme sa nemali zabaľovať do svojho sveta, ale mali by sme sa viac otvoriť a rozprávať ako my dvaja. Aby sme sa niečo navzájom od seba naučili a nie po sebe len zazerali. To je na hovno život. Treba žiť s otvorenými očami, nie zaslepení vo svojej viere a odmietnuť si vypočuť opačný názor.“
Ani sme si to neuvedomili, ale prešli skoro dve hodiny, ktoré sme spolu strávili. A bolo to veľmi príjemne strávené popoludnie. Tak dobre som sa už dávno nevykecal. Niečo nové som sa naučil od môjho nového kamaráta a hádam, že aj on sa naučil niečo odo mňa. Rýchlo sme sa rozlúčili, lebo obaja sme mali ešte nejakú robotu. Ja som ešte stále nemal tričko a on sa chcel ešte porozprávať s pár ľuďmi. Vypočuť si ich názory, povedať im tie svoje a s úsmevom na perách sa pobrať ďalej svojím životom.
Komentáre