Nastúpiť do roboty som mal až na druhý deň a spomenul som si na časy, keď som sa ešte hýbal, že najlepší na svalovicu je pohyb. Tak som sa zbalil a hybaj do najbližšej posilňovne, troška podvíhať železá, nech sa zase vládzem pohnúť.
Pri príchode ma privítala pekná recepčná. V takýchto zariadeniach musia robiť pekní ľudia, keby tam bol niekto škaredý, nikto by neveril, že je to na niečo dobré. Po prvých úsmevoch a zdvorilostných frázach sa ma opýtala, či by som chcel nejakého osobného trénera. Samozrejme za príplatok. Moje ego sa ozvalo, že na čo mi taká blbosť bude, ja som dosť dobrý, aby som niečo také potreboval. Prezliekol som sa do športového a hneď som zamieril k činkám, nech je zo mňa za hodinku a pol nejaký ten Schwarzenegger. Budú mi musieť dvere rozšíriť, aby som sa do nich vošiel. Ale to budem riešiť až potom, keď sa cez ne nedostanem.
Poobzeral som sa skúseným okom po činkách, našiel lavičku a začal som si nakladať. Však som dáky chlap, nebudem trocháriť a tak som si na začiatok naložil štyridsaťpäť kíl. Ešte som zhodnotil v hlave, či to náhodou nebude málo. Ale nejako som sám seba presvedčil, že to bude tak akurát. Netreba predsa hneď na začiatok všetkých naokolo zahanbiť. A išiel som sa dať do cvičenia. Bolo mi zvláštne, prečo sa na mňa všetci uškŕňajú. Ale za okamih som to zistil. Tie paličky, čo som mal namiesto rúk, neboli na takú záťaž stavané. Pomaly som to všetko spustil na svoju „mužnú hruď“ a keď som to mal dvihnúť zase hore, fučal som ako parná lokomotíva. Ledva som to nejako zodvihol a už sa v mojej chorej hlave zrodil ďalší sprostý nápad. Ideme ešte raz, chlapi sa predsa nevzdávajú. Tak zase pomaly dole. To ešte nejako išlo, ale hore to bolo hotové utrpenie. Ak som predtým fučal ako parná lokomotíva, tak teraz to bolo ako sopka na Islande. Tiekol zo mňa pot, červený som bol ako paprika, ale nejako som to dokázal.
Z rohu som počul jemné uchechtávanie. Ale nevadilo mi to. Bol som na seba veľmi hrdý. Však bol to môj prvý raz v posilňovni a po včerajšej šichte sa ani niet čomu čudovať, že takto fučím. Ale to nikto nevedel. A čo bolo veľmi dôležité, ani som si len pri tom neprdol, keď som sa tak veľmi nadrapoval s tými činkami. Ja som bol len týpek, čo nevie odhadnúť svoje sily. Posadil som sa na lavičku s úsmevom atléta, ktorý prekonal dvadsaťročný rekord a začal som blúdiť po okolí očami, čo teraz skúsiť.
A tu som to zrazu zbadal. Stál tam „ON Boh“. Presnejšie „ONA Bohyňa“. To najkrajšie stvorenie sveta. Krajšie nemohlo byť nič vo vesmíre. Keby tam bol nejaký farár, spáli kolárik a serie na celú svätú cirkev. Veď keď niečo takéto existuje, žiť v celibáte by bola tá najväčšia debilina na svete. Cvičila akurát na rotopede. A čo som si hneď všimol, vedľa nej bol ešte jeden voľný. Zhlboka som sa nadýchol a išiel som k nemu. Našťastie som bol v posilňovni, kde sa ľudia musia potiť, tak si hádam nevšimne, že som síce spotený, ale nie z cvičenia, ale z jej prítomnosti. Presunul som svoje telíčko k nej, pozrel na rotoped, nastavil ťažšiu obtiažnosť a chcel som začať šliapať. Položil som nohu na pedál, ale ten sa ani len nepohol. Usmial som sa na ňu a aby som zachránil situáciu, začal som si popod nos šomrať.
„Ak mi ešte raz zdrhnú tí šerpovia spopod Mount Everestu a ja tam budem musieť trepať päťdesiat kilo hore sám a dolu ešte aj zraneného Francúza, ktorý ma bude ešte poháňať a cucať si to jeho víno z fľaše, rozbijem im tú kopu kamenia na štrk a aspoň budeme mať z čoho stavať naše diaľnice. Potom človek nevládze ani len pohnúť týmto pedálom. Môžem po ňom aj skákať a nič sa nedeje.“
Slečnu to asi zaujalo, pretože sa začala usmievať. Nastavil som si rotoped na najľahšiu obtiažnosť a začal som šliapať, čo len moje nôžky hrubé ako hlaveň vzduchovky vládali. Po desiatich minútach som sa odtiaľ pratal, vyšťavený ako kilo citrónov. Ani som si nevšimol, že „Bohyňa“ mi zdrhla. Asi odišla, keď som si predstavoval, ako predbieham Armstronga a Contadora je tiež už dávno na lopatkách a nevládze. Moje zvedavé očičká sa poobzerali a našli ju. Predo mnou sa neskryje, už ju nepustím. Našiel som ju pri mojom obľúbenom naradí, pri činkách. A hneď som zamieril smerom k nej. Teraz som si naložil jednoručky. Takých trinásť kíl na jednu ruku, to mi bude na začiatok stačiť. Ale to bola hranica môjho tela. Ani som to len nezodvihol. To už „Bohyňa“ nevydržala a začala sa strašne, ale strašne smiať. Taký smiech som ešte nepočul. Bol nádherný. Bola v ňom obsiahnutá všetka krása sveta. Nádherný, jasný, zvonivý. Ja som sa do nej asi určite zamiloval. Dostala ma, bol som celý iba jej. Mohla si so mnou robiť, čo len chcela. Aj ma skrčiť a odhodiť. Aj tá chvíľa by bola pre mňa to najkrajšie na svete.
„Slečna, prosím, prestaňte sa mi smiať. Toto nie je na smiech, keď sa nevládzem poriadne hýbať. Viete čo to je, trepať sa takým hatyžákom až na Mount Everest? A tam stretnúť toho zmrda Pierra, ako vzdychá, že má pľuzgier na nohe a nevie, ako má teraz zísť dole? A potom keď si ho konečne naložíte na chrbát a pomaly začínate zostupovať, vytiahne, ani neviem z ktorej riti, fľašu vína a začne z nej cucať. Keď ju dopije, vytiahne ďalšiu a cucá ďalej. A nadáva vám tou ich mekotinou, že mu víno dochádza, že už má len jednu fľašu a dole mu robia večeru a keď nepríde načas, jeho slimáky už budú chladné a jemu sa to nechce prihrievať v mikrovlnke. Tak bežíte dole kopcom, čo vám nohy stačia, natriasate ho tak, že keby predtým vypil liter mlieka, dole by sral maslo. Keď toto zažijete a potom pôjdete cvičiť, tak si na mňa len pekne spomeňte.“
Slečna sa len milo usmiala a odvetila.
„A ako ste sa sem dostali tak rýchlo, keď len včera ste boli ešte tak ďaleko? Čo ste mali trysky v zadku?“
„Pierre ma zviezol lietadlom od vďačnosti, že mu tie jeho sprosté slimáky nevychladli. Vraj sa veľmi ťažko prihrievajú v mikrovlnke. A hlavne keď nemáte elektriku. A potom som si stopol ďalšie lietadlo, čo letelo do Poľska a sem som sa už do tmy nejako dostal.“
„Ahá. No dobre, verím vám. Mimochodom ja som Lucia, ale už musím preč, mám ešte dôležité povinnosti. Majte sa krásne.“
Ani som sa nestihol obzrieť a moja „bohyňa“ už bola preč. Nejako som docvičil, ak sa to dalo teda nazvať cvičením a išiel som radšej preč. Ale aj napriek tomu, že na mojom srdci bola strašná ryha, ktorú mi spravila moja „bohyňa“, cítil som sa dobre. Keď som prechádzal cez dvere, musel som ísť bokom, aby som im nezvalil stenu. Videl som, že bola nejako pofidérne postavená, bol to asi len dajaký slabý železobetón.
Na druhý deň poobede som išiel do roboty. Aj som sa tešil, konečne som robil, čo ma bavilo, čo napĺňalo moju dušu. Mal som prečo vstávať. Nebolo to nútené vstávanie, ani vstávanie bez nádeje na lepšie časy. Aj keď ma musel budík doslovne vyhnať z postele, lebo som pred tým prišiel neskoro domov, nenadával som mu, ani som sa mu nevyhrážal rituálným rozobratím. Len som tak zazrel rozospatými očami, vypol som ho a už som s úsmevom vstával. Konečne aj to vstávanie bolo príjemné. Už to nebolo s nadávkami a hlbokým raňajším povzdychom, čo ma to zase len v robote čaká. Koľko roboty mám do večera spraviť a ako to nebudem stíhať. Že mám stretnutie s človekom, ktorého neznášam, ale musím sa na neho usmievať ako pedofil do kočíka, lebo u neho máme zákazku na niekoľko miliónov a je teda potrebné, aby som bol slušný.
Nebolo to ani vstávanie s opicou, keď sa mi celý svet točil. V lepšom prípade som ešte niekoľko hodín preležal s veľkými bolesťami hlavy, pretože som bol lenivý zodvihnúť sa a napiť sa poriadne vody, alebo aspoň troška otvoriť okno, nech ťažký alkoholový smrad vyfučí von. V tom horšom prípade som utekal na záchod vyvracať sa, lebo telo už nedokázalo spracovať toľko alkoholu a povedalo si, že je lepšie, dostať všetko čo najrýchlejšie von a to tou najkratšou cestou.
Všetko začalo naberať rýchly spád a dni v robote striedali dni oddychu. Začal som sa dostávať do stereotypu. Spravil som si týždňový kurz pre barmanov, kde ma naučili rozpoznávať druhy pohárov a čo do ktorého patrí, novinky v podávaní nápojov, ako sa majú miešať nápoje a čo je s čím dokopy dobré a hodí sa k sebe. Ako to potom všetko ozdobiť. Jednoducho praktické veci, ktoré potrebujem k svojej profesii. Už som si túto robotu privlastnil a na starú som pomaly zabúdal. Tá terajšia ma bavila.
Ale ako tak dni plynuli, zisťoval som, že moje srdce začína byť prázdne a niečo mu chýba. Bola to láska. Mal som nový okruh kamarátov. Už to neboli ľudia, čo len vidia dno pohárika, ale majú aj niečo v hlave, okrem drôtika čo drží uši, aby neodpadli od hlavy. Dalo sa s nimi hovoriť o všetkom a bolo tam aj veľa kamarátok. Ale len kamarátok, nik s kým by som si vedel predstaviť bývať, nieto ešte žiť.
Raz som tak bol v robote sám. Barman Mišo bol chorý. V barmanskom umení som sa stále zdokonaľoval. Recepty na všetky nápoje, ktoré sme v podniku podávali, som už dávno vedel naspamäť. Keď som bol doma, občas som sa naučil aj nejaký nový, len tak pre zaujímavosť. Jeden nikdy nevie, kedy sa to zíde vedieť. Bol piatkový večer. Vonku bolo nevľúdne a išla nová séria Superstar, tak veľa ľudí ostala doma čumieť do bedne. Už som si myslel, že začnem hrať sám so sebou piškvorky, tak som sa nudil. Keď tu zrazu prišla do baru partička ľudí. A v ich strede bola ona. Moja „Bohyňa“. Zázrak sveta, na ktorý som skoro zabudol. Rana, ktorú mi spravila do srdca v posilňovni, sa teraz ešte viac zväčšila. Bola ešte krajšia ako vtedy. Bola to doslova „Bohyňa Bohýň“. Šaty čo mala na sebe, jej neuveriteľne sedeli. Určite jej to šili na mieru tí najlepší krajčíri sveta. Moje oči sa od nej nevedeli odlepiť. Pôsobila na mňa ako magnet. Keď sa všetci usadili, išiel som za nimi sám. Čašníčky sa až čudovali, prečo že som ja vyštartoval spoza baru, keď to bola ich robota, obsluhovať tu ľudí. Prišiel som k stolu a slušne sa opýtal, čo si bude panstvo priať. Zo začiatku si ma nevšimla. Až po chvíli, keď sa na mňa pozrela, spomenula si kto som.
„Pán horolezec, ja si dám mojito,“ povedala a ostatní sa len tak na ňu pozreli, skade ma pozná.
„Ako rozkážete,“ odpovedal som.
Počkal som, dokým si aj ostatní nepoobjednávali a odklusal som k baru. Rýchlo som namiešal drinky, ktoré si prikázali. Luckin drink som patrične vyzdobil. Dal som si veľmi záležať na tom, aby všetky dobre vyzerali, ale aj na tom, aby ten pre ňu vyzeral ešte lepšie. Nech vidí ako mi záleží na tom, čo robím. K stolu ich bola odniesť už čašnícka a tak som nevedel, ako sa moja „Bohyňa“ menom Lucka tvári a čo kamarátom o mne povedala. Pozoroval som ju celý večer. Mal som čas na to, vychutnať si každý jej pohyb. Ako pije, ako si prehŕňa svoje zlatisté vlasy svojimi krásnymi rukami. Nebola na nej žiadna chybička. Bola to jednoducho bohyňa, inak sa to stvorenie ani nedalo nazvať. Čas pomaly plynul a ja som si všimol, že sa ľudia z jej partie chcú pobrať niekde inde, asi na blízku diskotéku. Ale ona tam ešte s kamarátkou ostala, aj keď už boli všetci preč. Zrazu sa postavili a išli smerom k baru. Srdce sa mi rozbúšilo. Ale potom som si spomenul, že ešte nezaplatili. Určite iba zaplatia a potom pôjdu za ostatnými. Čo iné by aj mohli chcieť. Ale nebolo to tak. Posadili sa na barovú stoličku.
„Čo to bude, slečny?“ opýtal som sa s veľkým úsmevom na tvári.
„Čo by ste nám odporučili? „ odvetila Luckina kamarátka.
„A čo majú slečny radi? Niečo na povzbudenie, aby vydržali tancovať až do rána bieleho, alebo skôr niečo osviežujúce?“
„Asi niečo osviežujúce by sme si dali. Čo povieš Lucka?“ opýtala sa kamarátka. „Mojito už ale nechcem, to pijem každú chvíľu. Ešte si ich pár dám a budem na nich závislá.“
„A chcete väčší drink, alebo sa dlho nezdržíte a bude to niečo malé?“
Tu z Lucky vyhŕklo.
„Niečo väčšie. Mne sa tu veľmi páči, nemám sa kde ponáhľať.“
„Tak by som vám odporučil acapulco. Je to veľmi dobrý, osviežujúci nápoj, určite vám bude chutiť.“
A hneď som aj začal miešať, tak aby som vyzeral ako veľký umelec. Každý môj pohyb musel byť dokonalý. Aj som to skúsil so žonglovaním s fľašami. Doma som si to predtým trénoval a celkom dobre mi to išlo. Ale takto na verejnosti to bola premiéra. Zo začiatku sa mi dosť triasli ruky, keď fľaša opustila moju ruku a začala sa točiť vo vzduchu. Myslel som len na to, aby mi nespadla na zem. Prvý drink spravený aj so žonglovaním dopadol dobre. Žiadna z fliaš nespadla na zem a ani kvapka sa nevyliala na barový pult. Bol som sám so sebou spokojný. A asi mi to išlo celkom dobre, pretože celý bar sa začal obzerať smerom k nám, čože sa to tam deje. A potom sa to začalo. Každý si začal objednávať miešané drinky. Už im nestačilo len čapované pivo, alebo kofola, už chceli aj niečo vidieť a skúsiť niečo nové. A chceli aj znovu vidieť, ako fľaše lietajú vzduchom. Niektorým z nich sa páčilo, ako dobre to vyzerá a niektorý chceli vedieť, či mi dajaká tá fľaša nespadne na hlavu, mňa bude musieť odviezť sanitka a oni využijú túto možnosť a ujdú bez platenia.
A niekto sa dokonca aj stavil, či mi niečo nespadne na zem. Ale mali smolu. Všetko som mal precízne nacvičené. Predsa len nebol ten kurz vyhodené peniaze a čas. Ani tých pár hodín cvičenia s fľašami doma, kedy som ich skutočne aj pár porozbíjal, keď som ich zle chytil. Ale tie časy sú už preč. Teraz je tu „Pán barman“, ktorý vie nielen dobre miešať drinky, ale ešte k tomu spraví aj show. V ten večer sme mali poriadnu tržbu. Na takýchto nápojoch sa predsa len zarába oveľa lepšie, ako na čapovanom pive. Nikto by nečakal, že to pôjde takto dobre. Ako málo niekedy stačí k tomu, aby sa predaj zvýšil. Stačí jeden človek, ktorý urobí niečo, čo inde nemajú a každý to chce vidieť stále dokola. Musí to byť niečo, čo na trhu nie je, niečo, čo ešte nie je opozerané.
Len jednu chybu to celé malo, nemohol som sa venovať Lucke. Ale vždy, keď som sa na ňu pozrel, usmiala sa. Cítil som jej úsmev. Ku šťastiu by mi stačilo, keby sa celý život len takto usmievala. Viac by som nepotreboval. Z jej úsmevu by som vedel žiť dlhé roky. Nepotreboval by som jesť, ani piť. Asi celý večer pozorovala ako mi to ide. „Páčim sa jej,“ prebehlo mi hlavou. Ale už tu bola ďalšia objednávka a nemal som čas obzerať sa, aby som si náhodou predsa len nehodil fľašu na hlavu. Pomaly sa blížila záverečná. Ani som nevedel, ako ten čas rýchlo prešiel. Bol som v jednom kole. Objednávky sa nám len tak hrnuli. Niekedy sme to ani nestíhali, pretože stále niekto prišiel s tým, že by si dal ďalší drink. Chúďatá čašníčky museli v ten večer nabehať s táckami v rukách celé kilometre. Chystal som si veci na prípravu ďalších drinkov, keď som začul sladký hlas, aj keď vyslovená veta, bola pre mňa horšia, ako úder od boxera do hlavy.
„Budeme platiť.“ To bolo strašné, ONA mi odchádza. „Bolo tu super, určite nabudúce prídeme zase. Ďakujeme za krásny večer,“ položili peniaze na pult a odišli preč. Ani som nevedel, koľko mi dali, pozeral som sa len, ako „Bohyňa“ odchádza z baru smerom do tmy. Cítil som, že dobrá energia z miestnosti odchádza spolu s ňou a ostala len tma. A tú tmu mohol presvietiť len jeden človek na svete. A ten bol akurát na odchode domov do teplej postele.
Onedlho začali postupne odchádzať aj zvyšní hostia. Mali sme ešte veľa práce aj po záverečnej. Upratať a spísať čo treba dokúpiť na druhý deň. Bolo toho veľa, čo sme pomíňali. Keď som zrátal tržbu, bol som veľmi prekvapený. Pre istotu som to prerátal ešte raz. Poriadne sme zarobili, tak ako ešte nikdy, odkedy som tam robil. Aj na sprepitnom sme dostali dosť. Hlavne od tých, ktorí nemajú veľa peňazí, vždy niečo dostaneme. Bohatí si nechajú vydať do posledného centu. Tí čo nemajú toľko, nechajú vždy nejakú pozornosť. Keď som odchádzal z baru, cítil som sa ako zbitý pes a ruky ma boleli od stáleho vyhadzovania fliaš do vzduchu.
Komentáre