Na druhý deň som sa nevedel dočkať roboty. Tušil som, že sa začína ďalšia etapa môjho života. Do podniku som prišiel o niečo skôr, ako som mal. Mojou zásadou bolo, radšej prísť o päť minút skôr a počkať, ako meškať dve minúty. Podnik to bol klasický, nebola to žiadna nóbl kaviareň, ale zároveň ani žiadny pajzel, do ktorého sa bojíš vstúpiť, lebo hneď dostaneš pohárom po hlave a na odchode si nesieš ako suvenír zopár nožíkov a jedny vidly v chrbte. Bol to proste klasický podnik, kam sa prídu mladí ľudia zabaviť, posedieť pri pivku, prípadne sa len tak v piatok poriadne ožrať. Ale cez deň chodia aj starší ľudia posedieť pri vínku, alebo kávičke.
Vedúci ma už čakal, bol vysmiaty, očividne mal dobrú náladu. Podal mi ruku.
„Som rád, že ste prišli na čas. To si veľmi vážim, dnes to už ľudia nevedia, vyhovárajú sa na autobusy a dopravné zápchy. Myslia si, že keď majú mobil, stačí jeden telefonát, lacná výhovorka a je to vybavené. Poďme do kancelárie, pozriete si zmluvu.“
Zmluva už bola pripravená na stole, posadil som sa začal som ju čítať. Plat bol celkom normálny, vedel by som si predstaviť, že z toho v pohode vyžijem. Nepotrebujem k životu veľa. Stačí mi tak, aby som z toho vyžil, prípadne niečo aj zažil. Ale určite nepotrebujem mať tisíce uložené na účte. Na čo by mi aj boli. Len by tam ležali a padal by na ne prach. Ja som chcel radšej žiť. Iste, je dobré mať dačo odložené na horšie časy, ako som mal ja teraz. Ale nie toľko, že tie peniaze ani moji vnuci nebudú vedieť minúť a to budú cestovať každý týždeň do vesmíru. A niekedy sa dá žiť lepšie z mála, ako z veľa. Keď má človek málo, vie sa uskromniť a vie si aj viac spraviť radosť, pretože sa neobklopuje zbytočnými vecami, ale len tými, ktoré mu spravia skutočnú radosť, nepokrytú zlatou pozlátkou, len aby si ostatní mysleli, že je človek bohatý a šťastný.
Po podpísaní zmluvy sme išli za mojimi novými kolegami. Už robili. Barman bol celkom príjemný muž v stredných rokoch. Volal sa Michal. Na prvý pohľad bolo vidno, že sa vo svojom remesle vyzná. U ľudí bol veľmi populárny. Takého človeka na Slovensku ťažko nájdete. Bol úslužný, ale nie, že by bol niečo menej ako zákazník. Boli si rovnocenní. Stálych zákazníkov poznal po mene, vedel čo pijú, čo majú radi, vedel sa s nimi baviť o radostiach, ale aj starostiach. Bol to jednoducho „Pán barman“. Ďalej v bare robili dve čašníčky. Janka a Katka, tiež super baby. Boli tam všetci, ako jedna veľká rodina. V poslednom čase sa začalo podniku veľmi dariť a nestíhali už obsluhovať. Už tu aj bolo pár uchádzačov, ale ani jeden nespĺňal požiadavky, alebo mal nejakú inú zásadnú chybu, prečo tu nemohol robiť.
Po zoznámení mi povedali, ako to u nich chodí. Treba byť slušný v čo najväčšej možnej miere, ale nie až príliš, aby si zákazníci nezvykli, že môžu byť drzí. Hneď prvý deň sme mali narvané. Nevedel som, kde mi hlava stojí. Našťastie však moji kolegovia boli skvelí a pomáhali mi, ako sa len dalo. Keď som niečo nevedel, okamžite boli pri mne a poradili mi, prípadne keď som nevedel poradiť zákazníkovi, poradili mu za mňa. Zo začiatku mi robilo problém zapamätať si, kto si čo objednal. Aj keď som to mal napísané, aj tak som vždy nevedel, čo mám komu dať, ale po nejakej tej hodine som sa do toho dostal. Keď mi zákazník vravel čo chce, sústredil som sa naňho a priradil som si k nemu nápoj a snažil som sa nemyslieť na to, že si to musím zapamätať, ale na to aby som si to skutočne pamätal. A potom to naraz išlo samo, už som vedel, čo mám komu dať.
Mal som aj jeden menší konflikt. Boli tam mladí teenageri, ktorí si chceli objednať pivo, ale očividne nemali osemnásť. Keď som si vypýtal občianske preukazy, najskôr mi vynadali, že čo sa do nich starám, že im mám doniesť čo si objednali a nestarať sa do niečoho, do čoho ma nič. Že oni sú tu páni a ja mám držať hubu, šúchať nohami a v mojom prípade ešte čapovať pivo. Videl som kútikom oka, že ma Mišo sleduje a je zvedavý, čo spravím. Mal dobrý odhad na vek, aj keď teraz štrnásťročné vyzerajú niekedy na dvadsať. Môj úsmev sa zmenil na kamennú tvár a a neustúpil som ani o krok. Buď mi dajú občiansky preukaz, alebo nech sa láskavo zodvihnú a vypadnú. Bolo mi to jedno, bol to môj prvý deň a nechcel som spraviť nejaký prúser.
Moja premiéra bola konečne na konci a mal som všetkého plné zuby, ale kolegovia ma večer ešte prekvapili. U mňa nikto neplatil, to mi ešte nedali na starosť. Predsa len nevedeli, či sa mi dá veriť, či nie som jeden z tých, čo bude okrádať zákazníkov aj podnik a na druhý deň o mne nikto nebude vedieť.
A taktiež má inkasovanie peňazí v bare svoje pravidlá, o ktorých som dovtedy nemal ani šajnu. Nevedel som, ako mám počítať tak, aby som sa nepomýlil. Že nemám dávať peniaze zákazníkovi do ruky, lebo potom si ich hneď všetky nasype do peňaženky, ale ich mám nechať na stole, aby mi tam niečo nechal ako sprepitné. Taktiež je lepšie vracať menšie mince, pretože tie nechá skôr ako sprepitné, než keď sa mu vrátia veľké peniaze. Tie tiež vždy skončia v peňaženke zákazníka a nie v kase u baru. Ďalej je dôležité, nechať zákazníkovi trocha času na rozmyslenie, ako má zaokrúhliť tak, aby bol aj barman spokojný, ale ani v peňaženke neostala veľká diera a mohlo sa ísť piť aj na druhý deň. A najlepší spôsob ako zdržiavať bolo, troška sa poprehrabúvať v peňaženke a tváriť sa, že hľadám drobné. Bolo to nenápadné, ale veľmi účinné.
Tieto triky som si za chvíľu osvojil. Barman, ako náš šéf, rozdelil sprepitné pomedzi nás rovným dielom. Zdalo sa mi to troška nespravodlivé, lebo som toho nespravil toľko čo oni, ale každé euro poteší. Najskôr som aj chcel niečo povedať, že nechcem peniaze ktoré si nezaslúžim, ale mal som pred ním rešpekt, tak som bol radšej ticho a zobral som si svoju nezaslúženú odmenu. Rozbitý ako cigánska hračka som sa plazil domov.
Na druhý deň som mal svalovicu ako už dávno nie. Našťastie som nemusel ísť do roboty. Asi mi chceli dať aj čas na rozmyslenie, či na tú robotu naozaj mám. Ak by som sa tam mal vtedy hneď vrátiť, tak by som to asi skutočne nezvládol. Robota ma síce bavila, ale nohy odmietali poslušne stáť. Viac som sa nabehal asi už len na strednej, keď sme behali dvanásťminútovku. Odvtedy som chodil pekne po pansky, autobusom, a neskôr autom. Keď sme v meste niečo oslavovali, tak domov nie inak, ako taxíkom. Už som toľko nedral topánky. Ale toto moje vyvážanie sa si niečo zobralo. Neboli to ani tak peniaze, ale bol som so svojimi fyzickými silami na dne.
Kde sú tie staré dobré časy, keď som vládal celé poobedie naháňať to guľaté čudo, ktoré sa kotúľalo po asfalte. Chvíľu sme doňho kopali len tak kúsok pred seba, potom ho dali niekomu inému, buď tomu, čo sa tváril veľmi smutne a pokukoval po lopte, alebo tomu, čo sa najviac rozkrikoval, že ju chce práve on. Prípadne sme ju z celej sily kopli do takého obdĺžnika a jeden z nás, ktorý hrdo nosil titul protihráč sa ju snažil chytiť. Keď sa mu to nepodarilo, tak nadával na všetko a všetkých a my sme sa len tešili, ako malé dieťa na lízanku.
Alebo sme hneď zrána sadli na našich kovových tátošov a vyrazili na potulky. Vonku bolo ešte väčšinou veľmi sviežo, mrazík nás šteklil, ale nám to bolo jedno. My sme ťahali ďalej a ďalej, pozerali sa na krásy prírody a netrápilo nás, koľko je hodín, že sme hladní a smädní, alebo či sa niekomu nepáči, kade ideme. Bolo nám jedno, či spadneme, však rozbité koleno sa vždy zahojilo, ani sme nevedeli ako. O takom niečom ako bola prilba, sme ani nepočuli. Maximálne sme ju zahliadli kútikom oka, keď sem sa vliekli celí vysilení popri televízii, kde dávali reláciu o cyklistike, do postele.
Alebo tie krásne dni prežité pri vode. Hneď poobede sme utekali na kúpalisko a tam sme sa máčali vo vode. Celý deň sme sa kúpali, až kým sme neboli celí modrí. Nevadilo nám, že slnko pečie ako najaté a že sa môžeme spáliť. Také niečo sme ani len nepoznali. Však sme od jari všade boli bez trička a pomaly sme sa opaľovali, tak také niečo nás ani naše mamy ani len nenapadlo. Nebolo nám treba opaľovacie krémy, krémy po opaľovaní, krémy na spáleniny, ani špeciálne šampóny na vlasy.
Vtedy som vládal byť v pohybe po celý deň. Robiť, behať. Svalovicu som nepoznal a ani ona mňa. Bol som aj oveľa zdravší. Chrípka a prechladnutie sa ma báli, pretože som bol plný energie. Vitamíny som jedol čisto prírodné. Jablká sme jedli priamo zo zeme, jedine, čo sme si ich o tričko poutierali, aby nám nevŕzgal piesok pomedzi zuby. Nikto nás nehnal si ich vyumývať a dobre že nie sterilizovať, len aby sa do nás náhodou nedostal nejaký bacil, ktorý v nás aj tak mohol prežiť nanajvýš dve sekundy. Vtedy sme nemuseli jesť žiadne vitamíny, ani do seba umelo dávať potrebné baktérie, ktoré sa umývaním zabijú.
Toto všetko je prospešné len výrobcom jogurtov, ktorí sa môžu predháňať v tom, aký jogurt má viac živých kultúr a farmaceutickým spoločnostiam, ktoré chrlia lieky a vitamíny, ako na bežiacom páse. Len prečo potom, keď jem tie ich vitamíny, ktoré majú všetko v sebe a očkujem sa proti všetkým možným chorobám, som stále chorý? Teraz som na to prišiel. Lebo som sa málo hýbal. Keď bolo len troška chladnejšie, hneď som na seba dával všetko oblečenie, len aby sa ku mne chlad nedostal. Potom sa telo už ani nevie brániť útokom bacilov a je každú chvíľu chorľavé. Urobím len jeden troška väčší pohyb a už som tak unavený, že sa ledva hýbem.
Dnes je to už iné. Mladí skôr sedia doma a žijú svoje internetové životy. Nemajú potrebu ísť von na dvor a stretnúť kamaráta. Však stačí zapnúť počítač, nalogovať sa na jednu stránku a hneď je tu kopec ľudí, s ktorými sa dá písať o všetkom a o ničom a keďže ani len nevedia, s kým si píšu, kľudne im povedia aj to najtajnejšie, čo by sa normálne báli povedať aj mame, alebo známym, pretože sa boja, že ich odsúdia, vysmejú sa im, alebo ich prestanú mať radi. Tí na druhej strane nevedia, s kým si píšu, takže aj keby to povedali niekomu vo svojom okolí, tak aj tak nikto nevie, kto za tým v skutočnosti je.
A na druhej stane sa ani niet čo čudovať, že ostávajú doma. Nájsť si dnes dobrú plochu na futbal je problém. Ak si aj niečo nájdu, hneď ich odporná teta, ktorá býva spravidla na prvom poschodí odháňa preč, že ju rušia pri pozeraní obľúbenej telenovely a nech sa okamžite padajú domov učiť a nevymýšľajú blbosti. Ešte jej rozbijú okno a čo potom. Ale už za pol hodinu si ponadáva so susedkou, že dnešná mládež nič nerobí, len doma sedí za počítačom a televízorom.
Za ich mladých čias sa vedeli hrať celý čas vonku a ani len nepomysleli na to, že by ostali doma. Stáva sa z toho veľký začarovaný kruh, ktorý nikto nevie pretrhnúť. A častokrát ani nechce. Naša pohodlnosť nás pohltila. Nechceme meniť niečo, čo je už zabehnuté a na čo by bolo treba aj trocha pohnúť hlavou, aby sa dal problém riešiť.
Komentáre