Môj život už nemal žiadnu cenu. Bol som len batoh kostí a mäsa s troškou mozgu v hlave, obalený hnusnou sivou kožou. Bol som chodiace strašidlo prepadajúce depresiám. Slnko pre mňa nič neznamenalo. Bola to len svietiaca guľa, ktorá ma nehriala na duši ani na tele. Len ma otravovala jej páľava. Z dažďa som si nič nerobil. Ostatní sa pred ním aspoň skrývali. Prípadne si ho vychutnávali. Ale ja som ho ani nevnímal. Keby sme tu mali monzúny, tak si toho asi ani nevšimnem.
Dni môjho života sa začali podobať ako vajce vajcu podľa európskej normy. Veľa, veľmi veľa som pil. A ani neviem, prečo som vlastne pil. Stav mi to nezlepšilo nikdy ani za mak. Ba práve naopak. Stále viac a viac som padal na dno. A stále menej a menej som veril, že sa z tej jamy niekedy dostanem. A ešte horšie bolo, že to dno na ktoré by som dopadol a mohol sa od neho odraziť, nie a nie prísť. Už bolo pre mňa úplne normálne, zobudiť sa s opicou. Moje telo bolo na tento stav zvyknuté. Keby som sa nezobudil s bolesťami hlavy, ani by som nevedel, že som hore. Tieto bolesti niekedy prerastali do migrén a to som bol potom celý deň nepoužiteľný. Nevedel som sa postaviť, nevládal som sa dokonca ani len otočiť. Vadil mi hluk, vadilo mi svetlo. Len som bez pohybu ležal ako vrece zemiakov v pivnici. Ale ani to mi nevadilo. Aj tak som zase išiel do krčmy a spil sa pod obraz boží.
Raz, keď som bol strašne unavený a nešiel som sa opiť, dokonca ani len do obchodu sa mi nechcelo ísť po dajaký ten alkohol, ráno potom bolo telo celé bez seba. Nevedelo, čo sa to s ním deje. Nemalo problémy s odbúravaním alkoholu, hlava nebolela a aj žalúdok bol v poriadku. Takýto stav si nepamätalo. Ale svoju dávku alkoholu si nevyžadovalo. Nepotrebovalo ho. Ale napriek tomu, že telo si alkohol nepýtalo, ja som ho chcel. Nuž, a ja som bol pánom svojho tela. Pozviechal som teda svoje zúbožené ja a vybral som sa do obchodu nakúpiť. Pochopiteľne najmä chľast. Jedlo, to bola len nutnosť, aby som prežil. Keď som išiel výťahom, niečo mi tam strašne smrdelo. Až keď som vystúpil, zistil som, že to tak smrdím ja. Ani som sa však veľmi nečudoval, veď som v jednom oblečení chodil už týždeň a okrem troch umytí zubov som hygiene rozhodne veľmi neublížil.
Ale bolo mi to zo srdca jedno. Bolo mi ukradnuté, čo si ľudia o mne myslia. A mysleli si asi veľmi veľa. Ako som sa zmenil, ako som prestal mať rád ľudí, svoje okolie a hlavne svoj život. A mali aj pravdu. Ku všetkému som bol ľahostajný. Keby som bol odrazu posledný človek na zemi, vôbec by ma to netrápilo. Priam naopak, bol by som rád. Mal by som totižto všetok alkohol len pre seba. Takto som musel chodiť pomedzi regály a pracne ho hľadať.
Neznášam, keď za noc všetok tovar prehádžu. Ja viem, že chcú, aby som si všetky tie nepotrebné blbosti pozrel a nakoniec ich kúpil. Ale ja ich nechcem. Mne stačí ku šťastiu len pár rožkov, nejaká saláma a samozrejme alkohol. A najlepšie ten, čo má najviac percent a najmenej stojí. Je úplne jedno, ako chutí. Ja nie som prieberčivý. Vypijem všetko, čo sa mojich pier dotkne.
Konečne som nakúpil. Našiel som všetko, čo som chcel a došiel k pokladni. K veľkému prekvapeniu predavačky som vytiahol kreditku a platil som ňou. Asi nečakala, že by niekto s takým zovňajškom ako ja, mohol platiť kartou. Odšmatlal som sa von za prísneho pohľadu pracovníka ochranky, ktorý zjavne čakal, či náhodou nezačnem pri východe pípať. Ale toho sa nedočkal. Na účte som ešte stále mal nejaké peniaze, ktoré som si predtým pracne šetril na život, dovolenky, zážitky. . . proste na všetko čo som mal naplánované a čo som chcel v živote spraviť a dosiahnuť. Ale teraz tie plány išli do môjho pitia. Takto som nepotreboval ísť na pláž, ľahnúť som si mohol hocikde. A veru som si aj hocikde líhal, keď som bol veľmi opitý a moje nohy ma už neuniesli. A pamiatky? Tie som mohol vidieť aj na pohľadniciach. Na čo by som sa už len trepal niekde do zahraničia, len kvôli dajakej šikmej veži, čo len tak-tak stojí. V izbe si postavím pohárik na krivo a mám nový monument. A lepší, tento sa dá aj vypiť.
Pomaly som došiel domov. Sadol som si za stôl a najedol sa. Namiesto vody som to všetko zapíjal pivom, ktoré bolo otvorené už aspoň týždeň. Chutilo otrasne. Ale nevadilo mi to, bol to alkohol a dalo sa to piť. Čo som nedojedol, nechal som len tak na stole. Aj tak ostali len tri kolieska salámy. To muchy, alebo pleseň zjedia aj samé. A otvoril som si fľašu. Bolo ešte ráno, to mi však nevadilo. Nevidel som žiadny rozdiel medzi pitím do rána, alebo pitím od rána.
Sadol som si teda na gauč a začal som piť. Ani som si nenalieval do pohárika, chcel som sa len čo najrýchlejšie opiť, aby som nemusel myslieť na to, aký som úbohý a ako som dopadol. Že nemám robotu, ani žiaden vzťah, okrem vzťahu k alkoholu. Po chvíli už som bol slušne načatý. Fľašu som dopil, ale stále som zatiaľ nebol v takom stave, aby som bol s obsahom alkoholu v krvi úplne spokojný. Začal som teda hľadať, či náhodou nemám ešte niečo doma. Asi nejaké železné zásoby ešte z druhej svetovej vojny. Ale nemal som nič. Už dávno som vypil všetko, čo sa vypiť dalo. Vybehol som teda von pre ďalšiu fľašu. Tentoraz si môj jazyk rozkázal, že by si dal víno. Kúpil som si nie jednu, ale rovno dve fľaše vína v umelohmotných obaloch. Vonku bolo celkom pekne, tak som sa rozhodol, že si sadnem na lavičku. Vystrel som si nohy, otvoril fľašu a začal som pomaly popíjať. Vôbec mi nevadilo, že ľudia okolo mňa chodia aj s malými deťmi. Odrazu si ku mne prisadol jeden starček. Mohol mať niečo medzi tisíc rokmi a večnosťou.
„Ahoj starký. Ako sa máš?“
Táto otázka ma veľmi prekvapila. Aký ja som starký? Však som minimálne o jedno storočie mladší než on. A ešte sa dokonca zaujíma, ako sa mám. To málokoho zaujíma. Je to len taká fráza, na ktorú sa automaticky odpovedá „Dobre,“ prípadne „Ani sa nepýtaj.“ Ale tohto starčeka to očividne zaujímalo. Visel svojimi očami na mojich perách a čakal čo odpoviem.
„Ahoj. Dobre sa mám. Dík za opýtanie. Ty sa pochváľ, ako sa máš, dnes, v takýto zvláštny deň,“ pokúsil som sa nadviazať na rozhovor. Nevedel som zo seba nič rozumnejšie dostať, tak som zo seba nejako vypotil práve toto.
„Prečo by to mal byť zvláštny deň? Nič tu nie je zvláštne. Slnko svieti ako inokedy, ľudia chodia zamračení ako vždy.“
„Ja neviem. Len sa mi tak zdalo. Nie každý deň si neznámy človek sadne k čudákovi, ako som ja a prihovorí sa mu. Musí byť dnes zvláštna konštelácia hviezd, inak si to neviem vysvetliť.“
„Ale nie. To len ľudia sú k sebe zvyčajne nepozorní. Inak je všetko v úplnom poriadku. Počuj, nemáš nejaké cigarety? Nefajčil som, ani nepamätám.“
„Nie. Nemám pri sebe žiadne, ale počkaj. Skočím kúpiť, stánok je len tu za rohom.“
Ani neviem, prečo som to povedal, ale zodvihol som sa a išiel ich kúpiť. Cestou som rozmýšľal, prečo to robím. Veď som mu mohol povedať, že nemám peniaze, alebo nech mi dá jednoducho pokoj. Ale niečo ma k tomu človeku priťahovalo. Ako keby mi mal niečo dôležité povedal, len som nevedel čo. V stánku som kúpil cigarety, ktoré sa mi preňho zdali vhodné. Nie veľmi silné, ale ani veľmi slabé. Proste také, aby mu chutili. Keď som sa vrátil, stále tam pokojne sedel a čakal na mňa. Nemal asi kde ísť.
„Nech sa páči. Dúfam že ti budú chutiť.“
„Jasné, čo by mi nechutili. Mne je jedno čo budem fajčiť. Je to taká moja úchylka, moja závislosť.“
„Nechcel si nikdy prestať fajčiť?“
„Nie nikdy. Prečo by som aj mal? Vidíš ma. Žijem a to mám už vyše osemdesiat rokov. Vždy mi to chutilo. A v jednej etape môjho života mi to aj veľmi pomáhalo. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie.“
„Mne to nevadí, ja mám času dosť. Rád si ťa vypočujem.“
Tieto slová skôr povedalo moje vnútro, ako ja sám. Mne sa to nechcelo počúvať. Dajaký nudný príbeh starčeka, ktorý si už aj tak nebude pamätať, čo sa presne stalo a preto si radšej väčšinu vymyslí, alebo to celé aspoň poriadne nafúkne, len aby to bolo zaujímavé.
„Bolo to počas vojny. Bol som vtedy ešte mladý, život som mal pred sebou, ale detstvo už za mnou. Nevedel som, čo chcem. Na vojnu sa mi nechcelo, rovnako ako sa mi nechcelo robiť. Vtedy som ešte nefajčil, pil som tak nejako normálne.“
Hneď pri týchto slovách ma napadlo, že to bude zase jeden z tých poučných príbehov, ako človek padol na dno a aby som nepil, pretože aj ja tak skončím.
„Počuj. To víno tu budeš len tak vetrať, alebo ma aj ponúkneš?“
Toto som od neho nečakal. Ešte aj môjho vína sa mu zachcelo. Ale aj tak som mu ho podal. Nech sa len napije, aspoň sa mu bude ľahšie hovoriť.
„Dostal som povolávací rozkaz, že musím narukovať. Ani nevieš, ako strašne sa mi nechcelo. Ale ujsť som nemal kde. Výcvik bol dosť tvrdý, mali sme veliteľa, despotu, ktorý na nás len kričal a stále niečo vymýšľal. To vraj preto, aby sme boli odolní v boji. A vlastne mal pravdu, bol som potom odolný. A to nielen z fyzickej stránky. Často krát nás nechal celú noc plaziť sa v daždi a strieľal nám nad hlavami ostrými. Jednému z nás aj hlavu prestrelil, keď si ju ten chudák dal vyššie ako mal. Ale to boli straty, nejako to zaprotokoloval v hlásení a pokračovali sme vo výcviku, ako by sa nič nedialo. Ani len pokarhanie za to nedostal.
Po základnom výcviku sme boli zadelení k jednotlivým útvarom. Ja som sa dostal do pešieho pluku. Bolo to to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. Nielen, že som hneď išiel na front, ale ešte som aj musel chodiť pešo. Nie ako tankisti, tí sa pekne vozili. Na prvú misiu nás poslali na jeden zasraný ostrov. Tam som si odbil prvú premiéru. A bola to pre mňa veru tvrdá premiéra. Len čo som uvidel pláž, prišlo mi zle. Bola posiata mŕtvolami a ranenými. A tí boli horší ako mŕtvi. Aj keď mŕtvoly vyzerali strašne, na tvárach, ak teda vôbec mali nejakú tvár, mali výraz strašnej bolesti. Ale ranení, to bolo niečo otrasné. Tí kričali od bolesti. Mali prestrieľané telá, chýbajúce končatiny, alebo celé kusy tiel. A nás hnali popri nich. Guľky lietali všade naokolo nás. Ani som nevedel, kde je nepriateľ. Zdalo sa mi však, že je všade. Prebehol som ku skalám, kde som skryl a vyvracal som sa. Vtedy som ešte cítil bolesť tých, čo boli na zemi. Museli sme sa ale pohnúť dopredu. Zase nás len hnali. Ale teraz sme už nešli cez našich mŕtvych a ranených, ale cez nepriateľov. Jediná výhoda bola, že som nerozumel, čo kričia.
Prvý deň bol pre mňa hrozný. Nevedel som sa z toho spamätať. Nespal som niekoľko dní. Starí mazáci mi hovorili, že to je zo začiatku normálne, ale že časom si na to zvyknem. Neveril som im, ale ako sme postupovali cez ostrov, tak som si naozaj začal zvykať. Po pár týždňoch mi už nevadilo pribehnúť k nepriateľskému bunku a vhodiť dnu granáty. Niekedy sme ešte aj zapreli niečím dvere, aby sa nepriatelia nemohli dostať von a my sme na nich nemuseli míňať guľky. Bolo to strašné, počúvať ich buchot na dvere a potom už len jeden veľký výbuch. Ale na mŕtvoly a ranených som si stále nevedel zvyknúť. Myslel som si, že sa na to zvyknúť ani nedá. Stále som videl ich tváre.
Keď sme sa po dlhých týždňoch konečne dostali na druhý koniec ostrova a mohli sme sa po ňom bezpečne pohybovať, išli sme na oddych. Z tých, čo sa so mnou vylodili ostalo žalostne málo. A z nás nováčikov len desať. Bol to strašný masaker. Ešte dnes, keď zaspávam vidím občas tie tváre zdeformované od bolesti. Po tých strašných bojoch nás poslali na dovolenku. Bola len dvojtýždňová, ale tá najkrajšia akú som kedy mal. Takú úľavu som nikdy nepocítil. Celý čas sme len pili, chodili za dievčatami a opaľovali sme sa.
O to horší bol návrat do reality. A tento raz to bolo ešte horšie ako na ostrove. Išli sme totižto cez obývané oblasti. V džungli keď sme prešli nejaký úsek, mali sme istotu, že za nami je čisto. Ale to v meste neplatilo. Museli sa vyčistiť všetky diery v budove, aby bolo isté, že už nikde nikto nie je. A ani tak to nebolo úplne isté. Hocikedy vyliezli napríklad aj z kanála a pár nás postrieľali. Neskôr sme si na to zvykli a na kanály sme si dávali veľký pozor. Do každého sme hodili zopár granátov, aby sme mali pokoj. A ani s jedlom to nebolo dvakrát ružové. Občas sme poriadne hladovali. Vyjedali sme všetko a všetkých, koho sme po ceste stretli.
Najhoršie na týchto pouličných bojoch bolo, že sme boli strašne blízko pri nepriateľovi. Doslova sme im videli do očí, keď sme sa zabarikádovali na ulici a strieľali sme po sebe. Dívať sa na nepriateľa a cítiť, ako ťa nenávidí, je strašné. Na ich očiach bolo vidieť, že si len želajú, nech konečne niekde vypadneme. Toto je ich zem, nie naša. Nech si ideme domov do krčmy, kde sa budeme ožierať, chodiť za kurvami, alebo aj za manželkami. To je jedno. Len nech ich necháme na pokoji a na žive. Ja som ich chápal. Keď som sem išiel nemal som proti nim nič. A ani po vojne proti nim nebudem mať nič. Ale teraz som ich nenávidel, lebo ma chceli zniesť z tohto sveta.
Ako sme postupovali ďalej, nepriatelia boli stále mladší a mladší. A aj menej zruční. Bolo vidieť, že im chýbajú bojové skúsenosti. Nie raz som zbadal, ako niekto vystrčil hlavu. Nebolo nič jednoduchšie, ako pekne namieriť a stlačiť spúšť. Mozog sa mu vtedy rozfrkol na všetky strany. Na jeho spolubojovníkov. Najskôr som len ťažko mohol niekoho takto zabiť. Takto chladnokrvne. Ale po čase už to pre mňa bola rutina. Zbadať ho, zamieriť, stlačiť pomaly spúšť a je to. Žiadna veda. Len cvik a pevné nervy. Zabíjanie mi už nevadilo. Nevadilo mi už ani dupať po mŕtvolách a ranených.
Raz sme došli do opusteného mesta. Nikto tam nebol, ani živej duše. Nevedeli sme či tam niekto je, alebo nie, preto sme chodili čo najtichšie. Jedného dňa som dostal hliadku na streche domu. Bol odtiaľ krásny výhľad. Všade pokoj, slnko svietilo, nikde ani živej duše. Len som sa tam chvíľu prechádzal. Potom som si sadol a len tak som oddychoval. Všade bolo ticho. Nepočul som nič, ani vtáky. Na ten pokoj nikdy nezabudnem. Mal som chuť sedieť tam celé hodiny a čumieť do blba. Ešte tak mať pivko v ruke a vyhlásil by som strechu za nebo na zemi.
Neskôr som mal rád aj prechádzky po meste, keď sme zistili, že nám nič nehrozí. Z mesta sme si urobili oporný bod. Mali sme počkať, kým prídu zásobovacie jednotky a z mesta sa spraví skladisko, aby sa nemuselo tak ďaleko od bojiska vždy všetko prevážať. Tých pár dní, čo sme tam sedeli, nikomu nevadilo. Vojna nemá nohy, neujde nám, hovorili sme si. Jedného dňa som mal zase raz hliadku na streche. Urobil som si tam pohodlie. Z jedného opusteného bytu som si doniesol stoličku, sadol som si na ňu a nechal som sa pekne vyhrievať slnkom. Keď vtom som odrazu v diaľke zbadal dvíhajúci sa prach. Z toho smeru sme nikdy nečakali naše jednotky. Tam bol len nepriateľ. Ani neviem, ako som vyskočil. Stolička sa prevrhla. Ja som chytil zbraň a utekal som dole po schodoch. Vysielačku som si ako vždy zabudol zobrať so sebou. Doteraz mi bola aj tak len na príťaž. Dobehol som do hlavného stanu, kde som ledva lapal po dychu. Pomedzi moje fučanie som povedal, čo som videl.
Okamžite nastal všeobecný poplach. Všetci utekali na svoje stanoviská. Spiaci vojaci sa budili. Dobehol som na určené miesto, na ktorom som sa mal v prípade poplachu zdržiavať. Za chvíľu už sme videli prvé jednotky, ako sa k nám blížia. Bolo strašné, akou rýchlosťou sa k nám rútili. Onedlho nastal prudký boj. Nedali sa zastaviť, stále len išli dopredu, aj keď ich naše pušky a guľomety kosili ako kombajn žito. V okamžiku boli pri nás a začal boj muža proti mužovi. Vtedy sme používali všetky ťahy, aké nám len napadli. Bolo nám jedno, či je to férové, alebo nie. Išlo nám predsa o život a vtedy sa o férovosti nedá hovoriť. Používali sme pažby pušiek, bodáky, nože, kamene. Všetko čím sa dal nepriateľ zabiť, alebo aspoň vyradiť z boja. Vtedy som bol vďačný nášmu veliteľovi vo výcvikovom tábore, že bol na nás taký tvrdý. Zniesol som pár úderov, ktoré by ma pred tým položili. Vedel som udrieť pažbou tak, že veľký chlap padol, ako by bol malý školáčik.
Keď boj konečne skončil, bol som celý červený od krvi. Z niektorých miest som krvácal aj ja. Ale väčšina krvi bola nepriateľská. Bol som so silami na konci. Ďalšieho nepriateľa by som už nevládal zneškodniť. Sadol som si na zem. Myslel som si, že budem plakať nad tou hrôzou, čo som videl. Ale namiesto toho som si len zapálil cigaretu a pozeral som sa dopredu. Vtedy som si uvedomil, že moje srdce umrelo. Už som necítil nenávisť, strach, alebo znechutenie z toho, čo som videl, alebo robil. Bolo mi to jedno.
Ako boje pokračovali, moje srdce umieralo stále viac a viac. Nevšímal som si matky plačúce nad mŕtvolami detí, nevšímal som si dokaličené detské telíčka. Išiel som len ďalej a ďalej. A zabíjal som ďalej a ďalej.
Keď sa vojna skončila mal som za sebou niekoľko víťazstiev. Niekoľkokrát som bol ranený. Najhoršie bolo, že mi občas bývalo strašne zle. Vraj som dostal dajakú chorobu z ktorej som sa síce dostal, ale žalúdok už som nemal nikdy v poriadku. Niekedy ma záchvaty chytali aj uprostred pochodu, ale tie som vedel zniesť. Išiel som jednoducho ďalej. Každý už hovoril o konci vojny. Ale mne bolo z tých slov zle. Mne sa tu už páčilo. Nemal som sa prečo sťažovať. Boj mi nevadil a srdce som mal tvrdé ako žula. A domov? Domov som sa bál ísť. Nevedel som, ako sa tam zaradím. A moje obavy boli pravdivé. Nevedel som žiť v tejto spoločnosti. Všetko mi tu vadilo. Ľudia, prostredie, samotný život. Jediné, čo ma ešte bavilo bolo pitie. Pil som vždy a všade. Občas, pri pití sa moje srdce na chvíľu obmäkčilo, ale časom vždy ešte viac zatvrdlo. Teraz si spomeniem, keď som veľmi opitý, čo sú to city. Ešte stále si pamätám, čo je to smiech, čo je to plač. A ten mi asi najviac chýba. Slzy zo mňa kedysi vedeli všetko vyplaviť. Teraz to držím všetko v sebe. Celá moja životná ťarcha vo mne spí a nejde na povrch.
A žalúdok sa časom stále viac a viac ozýval. Bývalo mi tak zle, že som nemohol jesť ani piť. Jediné, čo mi ešte ostalo, bolo fajčenie. A vtedy mi najviac pomáhalo. Vraj to mám aj zo stresu a pitia. Ale mne je to jedno. Ja tu bolesť prežijem v pohode. A piť budem a aj fajčiť budem až do konca života. Od toho ma nikto neodhovorí.“
„Všimol som si, že nie. Už si mi vypil druhú fľašu,“ zasmial som sa.
„A čo? Nestálo to snáď za to? Nepáčil sa ti príbeh? Zdalo sa mi totiž, že počúvaš. Či si celý čas spal?“
„Nie, nespal. Počúval som to. Len sa mi to nezdá až také pravdivé, ako hovoríš.“
„Je to všetko pravda. Ale keď nechceš, never. Tvoja vec,“ povedal urazene dedko. A už už sa chcel zodvihnúť. Na chvíľu som ho ale ešte zastavil.
„To naozaj necítiš žiadne emócie? Nič ťa nevie rozplakať?“
„Ale vie. Prázdna krabička a prázdna fľaša. Ale alkoholik nie som, to si nemysli. Ja pijem, lebo ja chcem. Už som raz aj nepil, ale nepáčil sa mi pohľad na tento svet, preto som zase začal.“
„Máš ty vôbec nejaký domov? Vyzeráš ako bezdomovec.“
„Len sa pozri na seba. Veď aj ty vyzeráš ako bezdomovec. A pritom máš kde bývať. Už som ťa párkrát videl, ako vchádzaš do toho istého domu.“ Odrazu sa zodvihol a išiel preč. Len tak bez rozlúčky. Asi preto, že moje fľaše už zívali prázdnotou.
Neskôr som sa párkrát pristihol, ako len tak niekde sedím a čumím do blba aj hodinu. Začal som mať z toho strach. Strach, že aj mne zatvrdne srdce ako tomu starčekovi. Alebo možno strach z toho, že si úplne prepijem mozog a v hlave mi ostane len dutina, v ktorej sa bude preháňať vietor ako na púšti. Celý deň budem len čumieť na stenu a nebudem schopný ísť ani len na záchod. Nie to ešte sa o seba postarať. A o domácnosti ani nehovorím. Všade bude bordel, odpadky a smrad. Z bytu sa stane jedna veľká zapáchajúca nechutnosť. Nikdy som nechcel byť niekomu na príťaž. To by som nezniesol. Vždy som chcel byť samostatný.
Ako som si tak predstavoval svoju čiernu budúcnosť , videl som len trosku, ktorá sedí na posteli a ostatní sa musia o ňu starať, lebo si svoj mozog už prepila a je v sračkách obrazne aj doslovne, pretože už aj opatrovateľke sa úplne zhnusil a ona nemá chuť ani len vkročiť do jeho izby. Iba sa príde pozrieť, aby sa nepovedalo a zase pôjde ďalej. Aj tak je to už stratený prípad. Jemu už treba len doniesť povraz, nech sa obesí. A aj to nie je isté, či zvládne, lebo už nič nevie. Tak ma tam nechá napospas môjmu prepitému mozgu, nech si skapem sám, keď som si to aj sám zavinil, svojou sprostosťou a nechuťou k životu.
Mal som strach, že sa stanem závislým od alkoholu. Že môj život bude len alkohol a alkohol bude mojím životom. Nechcel som sa zobúdzať s tým, že moja prvá myšlienka by patrili alkoholu. Či je ho doma dosť a ak nie, kde najbližšie sa nejaký nachádza, aby som si ho mohol dať. Celý deň prespať, len kvôli tomu, že som si ten pohárik dal a ten ma zložil späť na posteľ opitého na mol, pretože sa zvyškový alkohol zo mňa ešte nestačil dostať von a toto mi len dodalo do tela percentá, ktoré ma úplne odrovnali. A to všetko len kvôli tomu, že som nemal dosť síl povedať majstrovi alkoholu, že už ho ďalej nechcem. Že chcem žiť životom a nechcem žiť alkoholom. A to všetko len preto, že som bol slabý, keď som s tým ešte skončiť mohol. Mohol som si nájsť životný cieľ a zmysel. Ale ja som bol radšej pohodlný a utápal som svoj žiaľ a svoju nechuť žiť v poháriku slivovice, ktorú som zapíjal lacným krabicovým vínom, aké by snáď už ani bezdomovec nedal do rúk. Takýto život mi bol vtedy súdený.
Ale prebudenie prišlo samé. Buď ma mal niekto hore rád, alebo som to mal napísané v mojej knihe osudu. Raz som sedel sám v bare, s pivom v ruke a pozeral som sa na čašníčku ako pobehuje medzi ľuďmi. Odrazu som videl sám seba, ako to aj ja robím. Videl som sa na jej mieste. Zrazu mi bolo jasné, že presne toto je to, čo chcem robiť. To čo by ma napĺňalo a dalo môjmu životu konečne cenu. Chcem presne takto pomáhať ľuďom. Chcem čapovať pivo, robiť kávu a miešať nápoje. Chcem celý deň stať na nohách, behať od jedného stola k druhému a rozdávať ľuďom pohodu a radosť tým, že ich obslúžim a oni budú mať čas na zabudnutie svojich starostí, na príjemné posedenie s kamarátmi, na rande s priateľkou, prípadne pri obchodnom rokovaní budú mať pokoj na kľudný rozhovor a možno aj spravia obchod svojho života. Chcem si ich vypočuť, keď budú mať nejaké trápenie. Budem ten čo si ich trpezlivo popočúva, keď ich život bude ničiť a nebude na blízku nikto z ich blížnych, ktorému by sa mohli vyžalovať a povedať mu, čo ich trápi. Ale aj to z čoho majú radosť, alebo aký mali deň. Chcem byť ich bútľavá vŕba, ktorá ich nikdy neodmietne. A ako bonus k tomu dostanú aj dobre načapované pivo.
Hneď som na tom aj začal robiť. Keď niečo chcem, tak za tým idem hneď. Veď na čo zbytočne čakať. Neskôr by to zo mňa možno opadlo a zase by som nič nerobil len chľastal a premrhával svoj život. A to som už ďalej nechcel. Už dosť som z neho odkrojil počas môjho pitia. Zodvihol som sa teda od stola, zaplatil nedopité pivo, čo sa u mňa ešte nikdy nestalo a išiel k najbližšiemu holičovi, čo bol po ceste. Keď som vstúpil dovnútra, všetky oči sa zamerali na mňa. Boli zo mňa zjavne zhrození. Do miestnosti vstúpila strapatá a fúzatá príšera. Sadol som si radšej do kúta a čakal som, kým na mňa príde rad. Aj som jedného pána pustil predo mňa, mal očividne naponáhlo.
„Ako to bude?“ opýtala sa ma kaderníčka s riadnou nevôľou. Cítil som ako sa jej hnusím.
„Poprosím skrátiť tak na tri centimetre,“ odpovedal som s úsmevom, ktorý však nebolo vidieť spoza fúzov a brady.
Ostrihala ma tak rýchlo, ako sa jej len dalo, aby sa na mňa už nemusela dlhšie pozerať. A ani som sa jej nečudoval, že som jej bol odporný.
„Štyri eurá poprosím,“ povedala tónom, ako keby mi neverila, že mám vo vrecku vôbec jeden cent. Vytiahol som desať euro a so slovami: „To je dobré. Prajem vám krásny a úspešný deň,“ som odišiel domov. Asi bola veľmi prekvapená, keď som jej to dával. Ale to som už nevidel. Vtedy už som bol na odchode. Len som ešte zakričal „Dovidenia,“ a už ma nebolo. Asi si myslela, že som dajaký zlatokop, čo zišiel dole z hôr, keď našiel zlato a teraz ho tu ide míňať.
Doma som vykutral holiace potreby a oholil sa, potom som sa poriadne vyumýval a zase bol zo mňa raz človek. Sadol som si za internet a začal som študovať, kde by som sa tak mohol zamestnať. Našiel som jeden podnik o ktorom som dovtedy nikdy nepočul. Ale vyzeral byť veľmi slušný, tak som sa hneď išiel pozrieť, ako to tam vyzerá a či ešte hľadajú pomoc. Bolo ešte malo hodín, ľudí tam skoro vôbec nebolo. Hneď som zamieril k baru za čašníčkou.
„Dobrý deň. Máte tu majiteľa? Rád by som sa tu zamestnal.“
Premerala si ma očami, usmiala sa a povedala, že tu teraz nie je, ale zavolá mu, nech teda počkám a dám si zatiaľ kávu. Také pozvanie som nemohol odmietnuť a kávička bola vynikajúca. Ani nie za päť minút prišiel majiteľ, starší, príjemne vyzerajúci pán.
„Dobrý deň. Chcel by som sa tu zamestnať,“ povedal som s miernou dávkou odvahy.
„Aké mate vzdelanie?“ zabil ma touto otázkou, lebo som žiadne požadované vzdelanie nemal.
„Mám technickú univerzitu, odbor pozemné stavby a približne šesť rokov som robil pre projekčnú kanceláriu. A ak mám pravdu povedať, s barmanstvom nemám skoro žiadne skúsenosti, jedine, čo som obdivoval čašníčky. To je všetko,“ odpovedal som.
„To je troška málo, dokonca až veľmi málo. To si neviete nájsť niečo v odbore? S vašou školou a praxou by to nemal byť problém.“
„Tá práca bola veľká chyba, vôbec ma nenapĺňala.“
„A myslíte si, že toto je to pravé pre vás? Že toto vás už bude napĺňať?“
„Neviem, ale asi áno. Zdá sa mi, že toto by mi viac vyhovovalo, ako to čo som robil doteraz. Spríjemňovať ľuďom dni, to by ma bavilo. A sľubujem, že si spravím aj kurzy a naučím sa všetko, čo bude pre moju prax potrebné.“
„No dobre, skúsim to s vami, ale len preto, že súrne potrebujem niekoho už na zajtra, ak vám to nerobí problém. Ale ak niečo poserete, alebo sa nájde niekto lepší ako vy, hneď letíte. Je vám to jasné?“
„Naprosto jasné,“ usmial som sa naňho.
„Dobre, zajtra príďte o tretej poobede. Pripravíme zmluvu a ak budete spokojný, podpíšete to a hneď ostanete aj robiť. Aký plat by ste chceli?“
„Mne je to jedno, na začiatok koľko poviete vy, keďže nemám žiadne vzdelanie a prax. A úplne by som zabudol, moje meno je Ďuro Krátky.“
„OK, Ďuri. Tak zajtra a buďte presný, neznášam nedochvíľnosť a nepresnosť. A zoberte si čiernu košeľu a nejaké slušnejšie nohavice. Tak dovidenia zajtra.“
Rozlúčil sa so mnou a ja som celý natešený išiel domov. Košeľu som mal doma, to nebol problém, ale išiel som do kníhkupectva kúpiť si niečo a barmanstve, ale bolo to ťažké, zohnať dajakú knihu o tom. Nakoniec sa mi to však podarilo a večer som sa začal pomaly vzdelávať na moju ďalšiu kariéru.
Komentáre