StanlyZV

Sedel som vo vlaku. Konečne som išiel domov z víkendu. Bolo super, len keby som si toho viac pamätal. Zase sme oslavovali, čo sa len dalo, pripíjali na zdravie, šťastie, lásku a ďalšie a ďalšie blbosti, čo nám v našich opitých hlavách napadli. Vlaky sa za tých pár rokov od pádu socializmu vôbec nezmenili, stále tie isté vagóny, ešte stále opatrené ceduľkami s nápismi v azbuke, špinavé, ako keby sa ešte nikdy neupratovali. Okná sa naposledy dali otvoriť, keď sa išlo Stalinovi na pohreb. Maximálne, čo vyniesli odpadky z košov, inak by tam začali plesnieť a vlakom by sa niesol taký nesmierny zápach, že by až rušňovodičovi oči slzili.

Oproti mne sedel párik. Pekná blondínka s priateľom, ktorý sa tváril, akoby trpel sťa Kristus na kríži, modlil sa, kedy už toto všetko skončí, on bude môcť konečne ísť do svojej obľúbenej krčmy za kamarátmi a nebude musieť počúvať, čo mu priateľka hovorí. A ako som to tak počúval, fakt to boli blbosti. Keby som to vnímal naplno, rozbolela by ma poriadne hlava.

Ďalším mojím spolubojovníkom v kupé bol asi tak tridsaťročný pánko, ktorému evidentne vadila naša prítomnosť, lebo on bol zjavne asi na vyššej úrovni než my, obyčajní smrteľníci, čo sa s ním vezú. Len neviem, prečo sa potom vezie s nami a nemá svojho šoféra. Najväčší šok som spôsobil, keď som vytiahol učebnicu maďarčiny a začal som sa z nej učiť. Ako si to môže niekto dovoliť, učiť sa po maďarsky? Však to je neslýchané. Akoby nestačilo, že sa to učia ľudia na juhu a ešte si tak dovolia aj hovoriť, ale tento pako sa to učí tiež. A možno dobrovoľne.

Je, zaujímavé ako sa ľudia správajú vo vlaku. Nech cestujú akokoľvek dlho, vypustia z úst maximálne šesť slov: „Dobrý deň,“ „Máte tu voľné?“ a „Dovidenia.“, nič viac, ani nič menej. Modlia sa, aby sa im náhodou neprihovorila nejaká zhovorčivá babka, tobôž aby im ešte ukazovala fotky vnúčeniec, ako sa krčia pri obrej tekvici. To aby sa mohla rovno dvomi vecami pochváliť, aké má krásne vnúčence a aká je dobrá gazdinka.

Prečo sa už ľudia nevedia len tak normálne porozprávať s cudzími ľuďmi, ostáva záhadou tejto doby. Na nete nám nerobí problém sa prihovoriť komukoľvek. Kedykoľvek a s kýmkoľvek tam rozoberáme témy, pri ktorých by sme sa inak červenali až za ušami. Ale prihovoriť sa niekomu normálne, to nie. Nepoznáme ani svoje najbližšie okolie. Na internete niekomu zveríme aj svoje najväčšie tajomstvá, a pritom ani nevieme, či to nejako nezneužije, ale nemáme ani šajnu o tom, že o dve poschodia pod nami býva sused, s ktorým sme kedysi tri roky drali nohavice v jednej triede. Že o dve ulice ďalej, býva tak nádherná a úžasná žena, že by sme s ňou mohli prežiť aj tri životy a nevedeli by sme sa jej aj tak nabažiť. Ale nie, my radšej utekáme domov, ku svojim virtuálnym kamarátom a kamarátkam, milencom a milenkám, dívame sa im do ich nehybných očí na nejakej profilovej fotke, ktorá ani nemusí byť pravá, ale v skutočnosti necítime a ani nikdy neucítime ich vôňu, nepočujeme a ani nikdy nebudeme počuť ich hlas, alebo smiech.

            Zabraný do mojich dlhých úvah som konečne dorazil do mesta, v ktorom som žil. Rýchlo som zbalil svoje veci a knihu do ktorej som sa ani poriadne nepozrel, len som na začiatku zopár strán prečítal a potom už ju vlastne ani nevnímal, uzavretý vo svojich myšlienkach. Povedal som obligátne „Dovidenia“ a vykročil obvešaný taškami a kabelou s notebookom smerom k domovu. Bolo chladno, chodníky neodhrnuté, šmykľavé, súce akurát tak na zabitie, ale aj tak som si zvolil ako dopravný prostriedok pešibus. Po troch hodinách sedenia vo vlaku sa mi aj žiadalo troška sa prejsť. Bolo už dosť neskoro, domov sa mi síce ešte nechcelo, ale musel som ísť. Na druhý deň som mal ísť do roboty a musel som sa aspoň trošku vyspať. Za posledné dni som toho totiž veľa nenaspal. Teda, tak mi to bolo povedané, lebo z tohto výletu som si toho veľa nepamätal. Strašne som sa tam opil, ako vždy keď sa stretne stará partia a začne vyvádzať ako v časoch, keď nám bolo osemnásť. Ešteže sa riadime pravidlom: „Čo si nepamätám, to sa nestalo“, lebo inak by som sa musel za niektoré veci hanbiť do konca života. Hádam ma tam nikto nepoznal a nebude mi neskôr vyhadzovať na oči, že som začal robiť striptíz a tancovať na stole. Ako keby nebolo jedno, čo človek robí kým tým neubližuje druhým. Je ale lepšie starať sa do iných a tak zakrývať svoje vlastné problémy. S takýmito myšlienkami som zaspával. Konečne ale vyumývaný a oholený, vyzerajúci ako človek, aspoň toto som pred zaľahnutím ešte stihol, pretože ráno by sa mi to robiť nechcelo.

            Zobudil ma budík. Neznášam ten zvuk. Mám naň už alergiu. Trúba ako z kamiónu. Keď ju niekde počujem, hneď sa strhnem, aj keď je obed. Ešte chvíľu ho budem mať a stane sa zo mňa sériový vrah. Budem vraždiť pri každom zatrúbení. Ale je to spoľahlivý budík, ešte nikdy ma nesklamal. Vždy ma prebral, aj keď som neviem ako veľa pil a málo spal.

Automaticky som bol hore, hneď keď začal trúbiť. Ani neviem, ako som sa vyvliekol z postele a dostal do auta, zrazu som bol v robote. Ak sa to teda dalo nazvať robotou. Pre mňa skôr mučiareň. Neznášal som to tam, vadil mi šéf, vadili mi kolegovia, vadil mi ten smrad čo tam bol, ale najviac zo všetkého mi vadili dvere na WC. Ani sám neviem prečo, ale nenávidím ich, vždy keď idem okolo, tak na ne zazerám a mám chuť ich rozbiť.

            Šéf si ma zase zavolal k sebe. Má ma rád. Vraj som šikovný a viem spraviť rýchlo aj tú najťažšiu robotu. Ale ja ho neznášam kvôli jeho povýšeneckému postoju k iným ľuďom. Čo si o sebe myslí? Však aj on je len človek, aj on dostal po narodení po zadku od doktora.

„ Ďurko, potrebujem od teba, aby si toto spravil, musí to byť hotové ešte doobeda! Pre teba to bude maličkosť.“

Ani neviem, čo do mňa vošlo. Možno to bolo ešte následkom nedostatku spánku, alebo to možno bola tá povestná posledná kvapka. Nestihol to ani len poriadne dopovedať a už to zo mňa vyhŕklo.

„ Viete čo? Choďte do riti, seriem vám na vašu zasranú robotu! Spravte si to sami, keď si myslíte, že je to také ľahké. Ja tu končím, už mám toho plné zuby!“

Nikdy nezabudnem na ten jeho vyjavený výraz na tvári. Takéto slová asi nečakal. Každý bol k nemu vždy slušný, pretože sa bál o svoju prácu. Doba nebola priam najjednoduchšia a pracovných ponúk nebolo veľa. Ľudia boli radi, že vôbec niečo robia a nie si ešte robotu vyberať.

„Ďuro, to čo má znamenať? Čo si to ku mne dovoľuješ?! Takéhoto ťa nespoznávam. Doteraz sme spolu nemali žiadny konflikt, myslel som si, že jednáme vždy korektne.“

To ma ešte viac dopálilo, už som ho nechcel vidieť ani sekundu.

„Odchádzam, balím si veci a padám. ZBOHOM!!!“

„Vieš, že ťa nemusím pustiť?! Výpovednú lehotu máš dva mesiace. A ja ťa ani nepustím!“

Odpoveďou na túto vyhrážku však bol len víťazoslávny úsmev a potom už šéf videl iba môj chrbát, ako sa od neho vzďaľuje. Kolegovia si všimli len to, ako naštvane idem k svojmu stolu, ale brali to ako samozrejmosť. Keď má človek veľa súrnej roboty,  nemá náladu byť vysmiaty. Rýchlo som si zbalil veci a bez rozlúčky som odišiel. Kolegovia mi boli  úplne ukradnutí,  tak ako všetko v tejto robote, okrem jednej jedinej veci a to tých prekliatych záchodových dverí, ktoré som už roky nenávidel. Keď som išiel okolo, kopol som do nich takou silou, že tam ostala pekná diera, veľká ako Brno. Keď už nič lepšie, aspoň odtiaľ pôjde slušný smrad a prekryje ten čo už v budove bol. Samozrejme som pri odchode nezabudol poriadne tresnúť firemnými dverami a už tam o mne nikto nič viac nevedel.

            Vyšiel som von na ulicu a cítil som sa ako ten najslobodnejší človek na svete. Konečne som pocítil vietor na tvári a na krátku chvíľku  som zaregistroval zvláštnu vôňu. Však takto predsa voňala škola, keď som bol ešte prváčik! Škoda, že tú vôňu vietor odvial ďaleko odo mňa. Ale bolo príjemné spomenúť si na tie staré časy, na tie malicherné problémy a stresy ktoré sme mali ako školáci oproti tým, aké mávame teraz. Hneď som zavolal Peťovi môjmu pivnému kamarátovi.

„ Počuj, čo robíš? Už si hore, alebo ešte spíš?“

„ Eeeee, nie nie, už nespím. A ty čo mi teraz voláš? Nemáš byť v robote?“

Hlas mal rozospatý, asi iba teraz vstal. Bol nezamestnaný, rovnako, ako už asi tak päť minút aj ja.

„ Dal som výpoveď, strašne som sa nasral na šéfa. Potom ti o tom poviem, keď sa stretneme, ok?“

„ Jasné. Kam pôjdeme?“

„ Ako vždy. Do Eska. Tak za polhodku tam budem.“

„Ok. Budem tam,“ povedal a položil.

Hádam si to zapamätá. Keď ho niekto zobudil, nikdy nebolo isté, že už vnímal. Občas si dokonca ani nepamätal, že s niekým volal.

            Došiel som tam skôr, ako som predpokladal. Hneď po príchode som si objednal hrušku a sadol som si. Miesta bolo veľa, veď kto by išiel piť už o deviatej ráno? Boli tam len notorickí pijani, ktorí sa bez raňajšieho poldecáku ani nepodpísali a potom takí ako ja, čo sme nemali nič lepšie na robotu, len nasávať. Peťo zase raz nesklamal. Meškal asi takých dvadsať minút, čo sa ale v jeho prípade dalo brať ako presnosť. V podstate som mohol byť rád, že sa vôbec prebral a prišiel.  

„ No hovor! Čo ťa to napadlo, dať výpoveď?“ spustil na mňa hneď takto z ostra. A to si ešte  ani nestihol nič objednať.

„ Ale, šéf ma naštval. A poriadne. Zase si vymyslel takú debilinu a bolo to treba stihnúť za pár hodín, čo nie je možné. Čo čakal, že som kúzelník, alebo čo ho napadlo v tej jeho chorej hlave, že sa to dá stihnúť? Mal by ho niekto posadiť k počítaču, nech si to sám skúsi, aké to je robiť desať vecí naraz v strese a nespraviť chybu, lebo ak ju spravíš, v momente prídeš o flek. Tak som ho s tým poslal do riti, nech si robí čo chce. Aj tak som tam makal za par éčok, zatiaľ čo ostatní majú kráľovský plat a hovno tam celé dni robia, iba na nete sedia, prípadne hrajú tie stupídne karty. Ale už mi je to jedno, už som odtiaľ konečne preč. Len sa teraz modlím, aby mi nedal k úhrade dvere, ktoré som mu tam prekopol.“

„ Ty si fakt blázon! Čo ideš teraz robiť?“

„ No čo? Teraz sa idem poriadne opiť, potom sa vyspím a zase sa opijem, len s tým rozdielom, že ešte viac ako teraz. A potom si pôjdem hľadať dáku robotu, pre mňa to nebude problém, niečo si nájsť keď budem chcieť.“

            Zrazu mi zazvonil mobil. Bol to šéf. Asi sa chce ospravedlniť, prebehlo mi hlavou.

„Starký. Niečo odo mňa chcú,“ uškrnul som sa na Peťa.

„Áno?„ začal som.

„Ďuro, kde si? Čo to má znamenať? Čo tvoje rozbehnuté projekty? Čo s nimi?“

„Nó, asi by ich bolo treba dorobiť. Či sa mýlim?“

„Snažíš sa byť vtipný, ale nejde ti to. Kedy mieniš prísť do roboty a dorobiť to?“

„Čo ja viem? Porozmýšlam, či tam ešte prídem. Nič nesľubujem. Do roka a do dňa sa vám vyjadrím.“

Ani som nečakal, ako začne peniť. Zložil som a hneď som začal objednávať jednu hrušku za druhou. A pekne sme to zapíjali pivom, aby nám nahodou zle nebolo. Poobede sme zavolali ďalších našich alkoholických kamarátov, nech je väčšia zábava a rozoberali sme tie najbizárnejšie témy. Ešte, že nás nikto nepočúval, lebo by na nás hneď poslali niekoho z psychiatrie. Nie, že by mi tam bolo zle, ale nemám rád bielu farbu. Nejde mi k očiam. A pochybujem, že by mi dali na výber, akú zvieraciu kazajku mi dajú, či čiernu, alebo nebodaj peknú ružovú s belasými sloníkmi a medvedíkmi. Ako tak čas plynul a nám stúpal alkohol do hlavy, prichádzali nám na rozum čoraz väčšie blbosti. Už zase ma chytala mánia robiť striptíz, ale našťastie som už bol tak opitý, že som ledva sedel, nieto ešte sa vyzliekať.

            Ani neviem, ako sme vstali a išli domov, nepamätal som si nič, absolútne nič. Keď som sa ako tak prebral a ešte cez zalepené viečka som videl, ako svieti svetlo, myslel som si, že je ešte noc, len ja som zapol svetlo a zaspal som pri ňom. Akurát som nechápal, prečo ma bolí noha, akoby mi niečo na ňu tlačilo. Až keď som dostal odvahu na to, aby som otvoril oči a hlavne nazbieral dosť síl na ich otvorenie, lebo moje očné viečka važili asi tak tonu, zbadal som, že spím vo výťahu s nohou vo dveriach.

„No pekne!“ prebleslo mi hlavou. Pozrel som sa na hodinky a bolo už pol desiatej. To budú mať susedia zase o čom rozprávať, muselo ma vidieť minimálne pol vchodu, ako si tam spokojne chrapkám. Len sa čudujem, že mi žiadne dieťa nedalo svojho plyšového macka pod pazuchu, nech sa mi snívajú pekné sníčky. Nejako som sa pozviechal a došiel domov. A hneď ako prvú miestnosť som navštívil záchod, kde som sa vyvracal. Potom som sa doslova doplazil do postele. Bolo mi strašne zle. To už tak býva, keď do seba hádžem všetko, čo sa mi pod nos dostane. A je jedno či je to pivo, alebo pálenka. Tak ako som bol, v topánkach a špinavej vetrovke, som zaspal s rukami vo vreckách.

             Zobudil som sa až večer. Ani som nevedel, ako dlho som spal. Našiel som si iba peňaženku a kľúče. Po mobile ani chýru, ani slychu. Však na čo by mi aj bol, takto ma aspoň nikto nebude otravovať s blbosťami. Keď ho máme pri sebe, nadávame na čo nám je, že nás  ľudia iba otravujú a nemáme súkromie. Ale len čo ho chvíľu nemáme, už sme nervózni, kde je. Veď, čo ak som dostal SMS, alebo mi niekto volal a ja o tom neviem?

Máme v ňom všetko, mená, telefónne čísla, adresy, maily známych aj neznámych ľudí,  na ktorých sme už dávno zabudli. Je to naša externá pamäť. Raz za čas, keď si prezeráme náš telefónny zoznam v ňom, je to ako jedna veľká párty, pri ktorej spomíname na starých známych ľudí, na veci ktoré sme nimi zažili a na príjemné chvíle čo sme pri tom zažili. Je to taký malý stroj času. Spomíname si, keď vidíme nejaké meno, ako sme s dotyčným kradli jablká, ako sme sa mlátili s chalanmi zo susednej ulice a ani sami nevieme, prečo sme sa vtedy pobili. Ale len čo ho odložíme, vrátime sa do prítomnosti a zase na nich zabudneme.  

No, a nedaj bože keď sa taký mobil stratí. To je hotová smrť. Odkiaľ zohnať kontakty na ľudí, čo tam boli a nie je iná možnosť, ako sa s nimi skontaktovať iba pomocou tej zázračnej krabičky, ktorá nás sprevádza všetkými našimi cestami aj necestami? Je našou súčasťou po celý deň. Nesmie nám už nikdy chýbať, ani na sekundu, ani na záchode nám nesmie chýbať. Jediná šanca ako získať naspäť kontakty je internet, ale ani tam nemáme istotu, že nájdeme všetkých ľudí, ktorí zasiahli do našich životov a sŕdc.

Mobil ako prvý počuje, keď sme šťastní, alebo keď niekomu oznámime tú radostnú novinku, že sa nám narodilo dieťa, po ktorom sme tak veľmi túžili. Počuje z nášho hlasu nadšenie, ak zažijeme niečo nadherné. Ako prvý cíti naše slzy na svojom obale, keď plačeme a chceme sa niekomu vyžalovať. Mobil je zázrak našej doby. Bez neho by sme si boli ešte vzdialenejší ako sme teraz.  

Hneď, len ako som sa troška poumýval a prezliekol, išiel som dokončiť to, čo som si ešte včera predsavzal. Idem sa aj dnes opiť! Aj keď sa moje telo zo začiatku bránilo a hľadalo si rôzne výhovorky, prečo by som dneska nemal prijímať alkohol, mozog mu to zatrhol a rázne si povedal, čo budeme robiť v noci.

Som čerstvo nezamestnaný, mám právo na to, ľutovať sa pri pohári. A čím už je len  lepšie v takomto prípade naplniť pohár, ak nie niečím čo má v sebe nejaké to percento. Išiel som do starej osvedčenej krčmy, kde sme sa skoro všetci poznali. Len čo som otvoril dvere, zbadal som našu obľúbenú čašníčku Mirku. Inak stále usmiata stvora, naše slniečko v tomto pajzli, ešte nikdy som nevidel, aby sa mračila. Ale teraz, len čo ma uvidela,  zazrela na mňa, ako keby som jej raňajky zjedol. Sadol som si k voľnému stolu, nikto známy tu zatiaľ nebol. Len čo Mirka prišla ku mne, už aj začala.

„Tebe sa čo včera porobilo, prečo si tu tak vyvádzal? Mala som riadne veľa roboty, kým som to tu po tebe poupratovala!“

Vystrúhal som debilný ksicht, lebo som nemal ani len šajnu o tom, čo som porobil.

„Sorry, ale na nič sa nepamätám.“

„Všetko si tu chcel rozbíjať. Keď si niečo dopil, pohár si hodil hen do toho rohu, kvety si mi chcel nasadiť do záchoda. Spievali ste aspoň desaťkrát „Na Kráľovej holi“, už ste každému riadne liezli na nervy. Ešte raz tu budeš takto vyvádzať, a už ťa sem nikdy nepustím, to ti prisahám!„

„Neboj, už budem dobrý mamička. Ale musíš ma chápať, oslavujem predsa moju nezamestnanosť. Všetky škody mi pripíš na účet. Potom sa vyrovnáme, keď dooslavujem. A teraz mi prosím, prines pivo a rum. Hrušku po včerajšku nemôžem ani cítiť.“

„Dobre, ale varujem. Ešte raz a zabijem ťa!“

Len čo prišiel ďalší kumpán, hneď som zabudol na to, čo som sľúbil a začal som piť ešte viac ako včera. Nedal som sa zastaviť. Keď som sa dostal do štádia, v ktorom som chcel všetkých naokolo biť, radšej mi zavolali taxík a poslali ma domov. Jeden známy išiel pre istotu so mnou, lebo som sa im pochválil, ako a kde som do rána spal a nechceli risknúť, že zase skončím niekde na zemi vo výťahu.

Ráno, alebo presnejšie niečo po obede, bolo ešte horšie ako včerajšok. No, mal by som sa poobzerať, čo budem ďalej robiť. Nejaké peniaze na účte zatiaľ mám, ale tie sa tiež raz minú. Treba aj niečo robiť. A tak som sa slušne obliekol a chcel vyraziť do mesta, pozrieť, či sa pre mňa nenájde nejaká robota. Ako som sa začal chystať, uvedomil som si, že môj mobil  je ešte stále nezvestný, a chudák niekde plače v kúte. Poprehadzoval som celý byt, ale nenašiel som ho. Nemal som ani nič, čím by som ho mohol prezvoniť a hľadať podľa zvuku. To by, ale aj tak asi veľmi nepomohlo,  pretože po tej dobe bol určite už vybitý. Išiel som teda na miesto, kde som ho videl naposledy a to do krčmy. Našťastie tam bol. Vraj som ho zahodil so slovami: „Dajte ho čo najďalej odo mňa, lebo za seba neručím, čo tomu dementovi poviem.“

Samozrejme, myslel som tým môjho bývalého šéfa. Pozrel som sa, komu som asi tak mohol chýbať. Baterka, ku podivu, vydržala aj tých pár dní bez stravy v podobe elektrického prúdu. Bolo tam niekoľko zmeškaných hovorov od známych, pár z bývalej roboty a jedna SMS od šéfa. „Asi mu veľmi chýbam,“ prebehlo mi mysľou. Stálo v nej: Chcel som na to všetko zabudnúť, aj na ten telefonát, ak by si normálne prišiel do roboty, ale ako vidím, si stratený prípad. A tie dvere ti dám k náhrade, čiže zabudni na výplatu.

Bolo mi to jedno. Len som sa zo široka usmial, keď som si to prečítal. Najskôr som mal chuť odpísať mu niečo v zmysle, že ak on príde a na kolenách ma odprosí, tak popremýšľam o návrate do roboty, ale potom som si to rýchlo rozmyslel. „Seriem naňho. Nestojí mi ani za tých pár centov, ktoré by som naňho minul.“ A to bola moja posledná myšlienka na bývalého šéfa. Od vtedy už v mojej hlave pre neho nebolo miesta.